Perspektíva

22. kapitola

Počúvam.

Mám chuť zatlačiť ucho o plot alebo ho rovno preskočiť, ale nemôžem. Znova som natrafila na neho. Všetko vedie k nemu. On je stredom toho všetkého zlého. Diabol. Satan. Knieža temnoty. Padlý anjel, i keď na ňom nie je už nič anjelské. Je všade kam sa pozriem. Tvár mesta. Momentálne je viac, ako jeho zakladateľ s väčšou mocou ako samotný primátor.

Lieskovský, ktorý už nepracuje ako opravár a nepreváža sa na hrdzavej Dácii bielej farby. Jeho dom je odrazu obrovský, i keď netuším ako vyzeral jeho predchádzajúci, ale tento tu ešte pred pol rokom ani nestál. Auto, ktorým prišiel na príjazdovú cestu by sa mohlo postaviť aj tanku a možno by malo aj šancu.

Zazrela som ho len na chvíľku, ale s istotou si pamätám, že jeho hlava bola vždy lesklá na plešine a nikdy nie tak plná tmavých vlasov. Až som zapochybovala, že mám správneho muža.

Na ulici veľa ľudí nie je, ale je ich tu dosť na to, aby som sa o niečo viac, ako o nenápadné počúvanie, pokúšala.

Otočím sa okolo svojej osy. Všetko vyzerá tak pôvabne, rodinne, bezpečne. Nič by nenasvedčovalo, že by sa tu mohol konať akýsi zločin, alebo že by nikto mohol vedieť, kde je moja zmiznutá sestra.

Započúvam sa ešte viac.

Nečuť viac ako tichý šepot a mumlanie, i keď to je len kvôli vzdialenosti od akej od Lieskovského v jeho záhrade stojím.

Je to frustrujúce. Je malá šanca že práve hovorí o niečom dôležitom, ale čo ak?

Teraz je už moje ucho takmer natlačené na otvore na poštu na jeho dverách.

Odrazu ma niekto zakvačí za lakeť a prudko potiahne. Stisk je pevný, ale nie dosť, aby mi ublížil.

„Kráčaj," zasyčí dobre známy hlas a mne takmer vyletia oči z jamiek.

Hlavou otočím tak prudko, že sa stavím, že zajtra ním nepohnem. „Ja..." nezmôžem sa ani na slovo. Myšlienky mi ubiehajú všade.

Pre boha! Ona je tu!

„Povedala som kráčaj! Nechápem načo tu obšmietaš. Nechápeš, že nemáš pchať nos do vecí, do ktorých ťa nič? A uvedomuješ si vôbec kto títo ľudia sú?" nohy mi ledva stačia ako rýchlo ma ťahá cez cestu, smerom k rieke, ktorej koryto je momentálne plné topiaceho sa ľadu. „Koleduješ si, že si ťa niekto podá alebo ťa spoja so mnou a potom budem mať po chlebe aj ja. Nechápeš, že keď tu nie som a nikto ma nevie nájsť, tak asi sa nechcem nechať?" Otočí sa na päte a začne mi čeliť. Takmer ju nespoznávam. Takmer vôbec sa nepodobá na to dievča, ktoré vyzeralo v detstve ako moje dvojča. Nebyť našej rozdielnej výšky, nevedel by nás nikto rozoznať. Ale teraz? Teraz vyzerá skôr ako Lucia, ako ja...

„Kamila..."

„Tak ma nevolaj," do tváre mi vopchá ukazovák s dlhým umelým nechtom červenej farby krvi. „Ona už neexistuje, teraz som niekto úplne iný."

„Ale ako..." len koktám. Chcem sa jej dotknúť, odskúšať, či je skutočne ozajstná a reálna. Nevidela som ju takmer tri celé roky.

Vystrie sa. Jej hrudník je o poznanie väčší. Ani jedna z nás sa nikdy nemusela hanbiť za náš dekolt, ale toto? Oblečenie jednoduché čierne, ale vyzerá draho. Na tvári, ktorá nemá žiadne vrásky sú podčiarknuté plné pery, tie, ktoré okamžite človek vie, že nie sú reálne. Pre nás typických oblých lícach sa jej týčia hrdé vysoké lícne kosti. Vlasy má čierne ako havran, lesklé, dlhé a vlnia sa.