Perspektíva

14. kapitola

„Máš do zajtra zaplatiť, inak ťa vykopnem na ulicu a nestarám sa. Je kopu ľudí čo čaká na tvoje miesto a nikoho nezaujíma, že si stratila prácu. Roboty je kopa, dvihni zadok a niečo preto sprav," šplechne mi do tváre, akoby som bola najväčšia špina. Nikdy pred tým som nemeškala s platbou, práca nerastie na strome, ale určite sa niečo pre mňa objaví. Len potrebujem čas.

Vzdychnem si. Potrebujem počítač. Je to ako droga. Je to také jednoduché, prihlásiť sa, popozerať sa okolo, zobrať si koľko potrebujem, zahladiť stopy a puf. Všetky moje problémy sú preč.

Ale ja takto žiť nechcem.

Mamka ma vychovala inak. Nie ako zlodejku.

Je však zlodej aj ten, čo kradne aby neskončil na ulici? Nemal by byť.

„Kam ideš?" jedna z mojich spolubývajúcich si mieša svoju vifon polievku v plastovej dóze a pozorne ma sleduje.

Neverím jej. Nikomu neverím. Preto som posledné peniaze minula na lepšie zámky, keďže tie posledné mi niekto vylomil a tú malú hotovosť, čo som mala na zaplatenie tohto mesačného nájmu, mi vzali.

„Von," viac jej nepoviem. Nie sme kamarátky. Nepoznáme sa. Netuším prečo sa vôbec stará. I keď by som chcela, aby sa niekto úprimne zaujímal, nemyslím si, že ona je ten prípad.

Komunitné bývanie nie je najlepšie, ale nájmy sú príšerne vysoké všade. Vodičák a auto nemám, možnosti mám teda obmedzené.

Štát na tých najchudobnejších nemyslí. Pomoc nedostane každý, byrokracia väčšinu odradí.

Kým nemáš prax, školu alebo známosti, lepšiu prácu nedostaneš a tá zvyšná neplatí dosť. Nájmy nie sú regulované ani v kríze. Hypotéky pre mladých osamote takmer nemožné.

Vybehnem do knižnice. Dobre ma tam už poznajú. Niekedy mi dovolia a zapíšu ma do knihy dlžníkov a potom im všetko doplatím. Dnes to urobím tak isto. Ale len na pár hodín. Potom už budem mať dosť peňazí. A keď budem v noci zaspávať, s pocitom nového chladného notebooku pod matracom a vyplatenými dlhmi, ktoré mi neťažia plecia, vtedy si spomeniem na svoju stratenú sestru a kamarátku, ktoré sa rozhodnem hľadať aspoň pomocou ich digitálnej stopy a tiež nad tým ako získať dosť peňazí na vlastné bývanie a ako sa za to všetko spoločnosti oplatiť.

Niečo vymyslím. Vyčistím si svedomie aspoň tak, aby som dnes mohla spať.

*****

Starý Renault v sebe nemá autorádio. Žiadna klíma, 'žiadne operadlá, alebo čo i len okná na elektrinu.

Nepríjemné, dusivé ticho sa roznášalo autom posledných dvadsať minút od náhleho príchodu a odchodu z môjho bytu. Ani si nevšimol, kedy som do tašky, na ktorej zbalenie mi dal prekliatych päť minút, nahádzala okrem náhradného paralyzéru, pretože ten môj klasický mi vytrhol z kabelky kým som bola v bezvedomí v aute spolu s mojimi dokladmi a zvyšok nechal v aute taxikára, aj malý prenosný prenosný mp3 prehrávač.

On mi zatiaľ skonfiškoval a ukryl môj starý notebook, ktorý uložil niekde hlboko do kufra tohto prekliateho auta.

„Utečme!" skríknem po anglicky, keď začne moja obľúbená pesnička od OneRepublic. „Hneď teraz, jednoducho utečme!"

Zatne sánku, no pokračuje v jazdení cez lesnatú cestu pred dedinkou Ždiar, ktorou sme sa s rodičmi vozili na poľské trhy, takmer každú sobotu.

„Všetky tie reči ma už ubíjajú!" prechádzam z nižšej tóniny do tej vyššej, tam kde môj hlas škrie ešte viac ako obvykle. Ruka v päsť pri mojich ústach, je môj mikrofón. Užívam si pohľad na jeho napäté ramená. Spievam falošne. Druhou rukou, ktorú mám pripútanú o držiak vo dverách, ťukám kovom o plast do rytmu. Pripomínam mu tak neefektívnosť pút v aute. Akoby som mala vyskočiť z idúceho auta.