Perspektíva

9. kapitola

„Už si na mieste?" okamžite vyštartujem po Lucii. Jej kontakt mi svieti na obrazovke telefónu, ako svätožiara.

Keďže ja nemám kredit, ako obvykle, nemohla som jej zavolať sama i keď som si od včera obhrýzala nechty a dúfala v dobré správy.

Stihla som nahrabať nové peniaze len pre jednu a Kamila mi i tak povedala, že zatiaľ aj tak viac miesta nemá.

Lucia, ako staršia, šla prvá.

„No," zaváha. „Som tu s tvojou sestrou. Jej byt vyzerá ako poriadna diera. Veľmi si na poriadku nepotrpí. Nie tak, ako si to opisovala, ale to mi nevadí. Zažila som už aj horšie."

Vydýchnem úľavou.

Moja kamarátka má nadpozemské predstavy o tom, čo všetko túži vlastniť, čo je pekné a na čo je príliš dobrá. Chce byť vraj ako Rómka a nie ako Cigánka, ktorou pôvodne vyrastala.

To, že s niečím, v konečnom dôsledku, nebude spokojná, mi ako prekvapenie nepríde. „A ako vyzerá Londýn? Videla si aj Buckinghamský palác?"

Začujem zašuchotanie a pípnutie, ktoré signalizuje, že buď mi niekto volá, o čom pochybujem, alebo že jej dochádza kredit tiež. Netuším, prečo mi nevolala z Kamilinho anglického čísla, alebo si nekúpila kartu hneď na stanici metra, ako som jej radila. Bolo by to omnoho lacnejšie.

„A kedy asi? Ale pôjdem sa tam prejsť. Kami mi to sľúbila." Jej úsmev je evidentný. Zazdá sa mi, že počujem aj povýšeneckosť.

Dvihnem obočie. Takže zrazu je to Kami a nie všetky tie rómske a slovenské nadávky označujúce devu lacných mravov. „Už ste kamarátky?"

„Požičala mi nabíjačku a predstavila ma nejakým jej priateľom, takže asi áno. Dúfam, že čoskoro prídeš za nami, je to tu super. Fakt."

*****

Keď prídem neskôr domov, už pár domov nižšie viem, že niečo nie je v poriadku.

Je už tma, všetky obchody v meste sú pozatvárané a na ulici sa nikto nepohybuje. Kežmarok občas je ako také mesto duchov.

Čo mi však spustí všetky kontrolky poplachu v mojej mysli je, že výklad pod mojou spálňou je rozbitý, regáli vo vnútri rozhádzané a zámok na dverách ku schodom do môjho bytu, vylomený.

Poobzerám sa okolo. Zameriam svoj pohľad na kamery rozmiestnené po pouličných lampách, prezriem si autá zaparkované pred pešou zónou. Nič mi však nepripadá akoby tu niekto so mnou ešte stále bol.

Neriskujem však. Okamžite vytočím Ivana, ktorý mi však na moju hrôzu nedvíha.

Nehodlám to riskovať a vstúpiť niekam, kde si nemôžem byť istá, čo ma tam čaká. Čo na mňa striehne. Je síce pravda, že ak by ma chcel niekto prekvapiť, nenechal by mi nápovedy o tom, že tu bol. Toto skôr vyzerá na varovanie.

Ale varovanie pred čím?

Okamžite si spomeniem na slová Adriána Schmidta, ktorý sa mi len pár desiatok minút dozadu vyhrážal a možno ma aj trochu varoval. Ale pred kým? A možno to bol len on, kto chcel podčiarknuť svoju vyhrážku.

Nepoznám nikoho, koho by som mohla osloviť. Ľudia z práce sú síce moji kolegovia, ale nie sme priatelia mimo toho, čo robíme. Vandu som označila za kamarátku, ale to bolo len preto, aby som zavrela detektívovi ústa.

Na chvíľu si pomyslím, že by bolo fajn, keby som za sebou mala svojho večného stalkera. Ale momentálne nikde nevidím jeho tmavú postavu a ani nepočujem zvuk uhrančivej motorky.