Perspektíva

15. kapitola

„Nech sa páči, kľúče od vášho nového domu. Musím sa priznať, že ste od prvej chvíle vyzerala príliš mlado na to, aby ste si vybrala takto starú historickú budovu. Vy, mladí, chcete len nové byty s bielymi stenami a veľkými oknami," zasmeje sa.

Ja sa len nervózne usmejem a pokračujem v prezeraní si môjho nového domova, i keď už som si snáď prezrela všetko.

Stále sa cítim nesmierne vystrašená z toho, čo som spravila. Cítim sa ako podvodníčka. Vlastne ňou som. Musím sa obzerať za seba, či na mňa neprídu, i keď to je nelogické. Viem, že som odviedla dobrú prácu a dokonca som urobila poriadok aj vo svojich financiách.

Väčšiu časť je i tak zaplatená zo schválenej hypotéky. A to ostatné na mojej strane vyzerá akoby som práve zázračne zdedila po tete Betke. Ďakujem teta Betka, i keď, ani neexistuješ.

„Ale je to dobrá investícia. Centrum mesta, tiché, susedov je málo. Ak to tu prerobíte a prenajmete, môžete si pýtať pekné peniaze. Nezabudnite sa potom znova ozvať práve mne. Moju vizitku máte?" realitná maklérka sa doširoka usmeje.

Je to milá pani. Pomohla mi so všetkým. Netušila som koľko vecí je potrebné podpísať a zabezpečiť pri takejto kúpe historického domu a ani čo je drahé alebo lacné. Ale i ju a jej profesionálnu fasádu zradil fakt, keď som povedala, že to beriem a budem doplácať v hotovosti..

Takto nejako nakupujú deti bohatých?

Snáď si o mne myslí práve toto.

Keď odíde a ja osamiem v čistom priestore, ktorý však cítiť starinou, zahľadím sa na malé okienko zakryté bielou záclonou. Steny sú takmer holé, ostala na nich len prilepená tapeta, predpokladám, že ešte z niekedy minulého storočia. Luster s kryštálmi, vyčistený pred predajom, špatí jedna zasvietená žiarovka, ktorá v ňom pôsobí ako tŕň v oku. Ako niečo nové a škaredé, ktoré kazí starožitnosť. Trochu ako ja v tomto svojom novom bývaní.

Tvrdé parkety cítiť leštidlom. Žiadna plávajúca podlaha alebo kachličky tú nie sú. Okná sú dvojité, drevené s olupujúcou sa bielou farbou a mosadznými kľučkami.

A hlavne, žiadna posteľ. Nič. Prázdno nielen tu, alebo vo mne, ale aj na mojom bankovom účte. Začínam od nuly ale so strechou nad hlavou, ktorú mi už nikto nevezme.

V bruchu mi zaškvŕka a je jedno, že som hladná. Musím do práce, mojej novej, v call centre vo vedľajšom meste, kde budem mať aspoň prístup na internet. Aspoň do chvíle, kým sa mi podarí dať si internet domov.

Domov.

Konečne mám domov.

Nezáleží na tom, že v ňom nič nie je, je to začiatok a ja sa viac nemusím báť, že budem bývať na ulici.

A v novej práci, začnem s hľadaním Kamily a Lucie. Nemohli sa len tak prepadnúť pod zem.

Viem aj kde presne začať. Pretože nezmizli len ony dve. Ale aj on. Ten čudný údržbár, čo k nám do domova chodil opravovať veci, ak to bolo potrebné a neustále mi z neho šli zimomriavky. Ten, čo tak po nás pokukoval. Tá istá osoba, ktorá ako posledná kontaktovala moju sestru na telefóne.

Pavol Lieskovský.

*****

Prejde takmer hodina, keď dorazíme pred dlhú aleju tiahnucu sa okolo cesty, kde na jednej strane svieti nápis potravín a jeho veľká lienka, ktorá ho špecifikuje a na druhej strane do diaľky vykrikuje veľký zhrdzavený nápis - pneuservis.