Perspektíva

18. kapitola

„Identifikácia tela podľa zubných záznamov prebehla s pozitívnym výsledkom. Poľská republika nám telo vydá do týždňa, podrobíme zosnulú vlastnej pitve a potom ju budete môcť pochovať. Je nám to ľúto, ale Lucia Čonková je mŕtva. Stala sa obeťou násilného trestného činu... Slečna Britková! Slečna! Je vám dobre?"

„A čo moja sestra?" zaženiem ich pochyby. Rukou sa pridržiavam steny. Okolo mňa bzučí otravná mucha a šteklí ma na ruke, vždy, keď si na mňa sadne.

„O nej nič nevieme. Je nám to ľúto."

*****

„Ako dlho si myslíš že to potrvá, kým nás tu niekto nájde?" Naberiem si lyžicu plnú ovocného šalátu, ktorý mi pred chvíľou naservíroval môj spolubývajúci.

Sme tu už týždeň a i keď som si všimla, že občas niekomu pošle správu z jeho telefónu, nevyzerá veľmi rozrušene. Nepozerá sa poza chrbát, nie je paranoidný ako by sa dalo čakať. Dvere zamyká len na jedno otočenie a okná necháva pravidelne otvorené, aby nám do miestnosti vohnal čerstvý vzduch.

Necítim sa v jeho blízkosti ani len ako väzeň alebo že by sa mi mohlo niečo stať. Som jednoducho niekto, koho prinútil aby mu pomohol, za výmenu toho, že ju zatiaľ niekam ukryje pred ľuďmi ktorí jej chcú z nekalého dôvodu ublížiť a medzi tým som mu začala pomáhať dobrovoľne a s radosťou.

Svoju minulosť už nezmením. Tie, čo som stratila, už nenájdem, ale Lenku môžem. Dostala som druhú šancu.

S takýmto myslením som sa jedno ráno prebudila a bolo to.

Z ruky mi vytrhne cukorničku pred tým, ako si bielu drogu stihnem nasypať do misky plnej rôznofarebného, na malé kocky, nakrájaného ovocia a ja na neho vystrčím spodnú peru.

„Jedz zdravo. Ovocie je už dosť sladké."

Pokývam nesúhlasne lyžicou. „Blbosť. Dal si tam citrón a ovocie je kyslé. Chýba mi čokoláda."

Oči najprv otočí v stĺp a potom mu padnú do jeho olovrantu. „Si závislá."

Vyčarujem na neho úsmev i keď na mňa nepozerá. Snáď ho začuje v mojom hlase. Lyžica klepne o porcelánovú misku, keď si naberiem kúsok zeleného jablka s červenou jahodou. „Vždy som mala sladký jazyk. O čom svedčia aj moje kypré boky." Postavím sa otočím sa okolo svojej osy. Ani neviem prečo. Jednoducho mám dobrú náladu. Dnes som spravila obrovský pokrok a napísala ďalšiu správu Ivanovi a cítim sa dobre vo svojej koži.

Keď mu znova čelím zazriem ten pohľad, ktorý som u neho videla za posledné dva alebo tri dni, od kedy prišiel na to, čo a prečo robím v skutočnosti, niekoľkokrát. Je metúci. Dobre ho poznám, ale od neho by som ho v živote nečakala. Nikto sa na mňa nikdy ale nepozeral až takto...tak nebojácne a sebavedomo. Dá sa mu z tých jeho posteľových očí čítať, čo mu behá po rozume. Netuším či sa mi to páči, alebo nie.

Moji bývalí alebo aj Ivan a ich priamosť o tom, čo odo mňa požadujú a čakajú boli jasné, no nikdy nie tak spaľujúce. Adriánove oči a to, ako si ma zakaždým pozrie sú nervy trasúce. Ako si pri tom zo zubami zoberie krúžok z pery do vnútra úst a to ako si bruškami prstov prejde po vlastnom tele a pritom vyzerá, že si tie prsty predstavuje na tom mojom, to všetko ma necháva zmätenú.

Aké sú jeho úmysly? S Ivanom som túto otázku riešiť nemusela. Zatiaľ čo muž, ktorý tu nie je, by pre mňa skočil pod letiacu guľku, tento muž predo mnou, by som prisahala, aspoň do minulého týždňa, že by po mne tú guľku najradšej vystrelil. No teraz...

Páči sa mi Ivan. Nie on.

Vždy som fandila viac rozvážnosti a nie v ľahkovážnosti.

Kapitán má stály domov, prácu, dokonalú rodinu. Bývalý trestanec má tak akurát záznam v registri trestov, svoju motorku, túto chatu po babke a päťdesiat percent jeho zvyšnej rodiny je nezvestná.