Perspektíva

8. kapitola

„Takže si to zhrňme," Luciin výraz je vražedný.

Ja viem, že som to pohnojila, ale ako som mala vedieť, že si mám dávať pozor na podvodníkov. Predsa len mi ich odporučila moja staršia sestra! Po tom, ako mi odmietla pomôcť.

„Máme po osemnástke, skoro devätnásť, o chvíľu musíme odísť zo systému a všetky naše úspory z brigád za posledný rok, si zobrala nejaká pracovná agentúra, ktorá sa ti viac neozvala?" zacítim jej horúci dych na svojom líci. Sme síce kamarátky, ale nie zas až také dobré kamarátky. „A ešte aj Kamilinej šéfke dlhujeme to, čo dostaneme po odchode?"

Prehltnem hrču vo svojom hrdle, aby som jej mohla odpovedať. Vzlyk je však prvá vec čo mi vyjde z vyschnutého hrdla. Čo budeme robiť? „Mňa to mrzí. Nevedela som, že nie sú skutoční. Kamila sa mi zaručila..."

Buchne päsťou do kovovej skrinky vedľa mňa a ja podskočím. „A dosť s tou tvojou hlúpou pheňori!" zakričí rómske pomenovanie sestričky, akoby to bola nadávka. „Je to obyčajná mindža!" Vždy keď je nahnevaná do slov jej vstupuje viac rodného jazyka.

„Ja to napravím," prisľúbim aj keď si nie som istá tým, ako. Sestra mi nedvíha telefón a ja som práve minula skoro tisíc eur na poplatky agentúre, v ktorej mi sľúbili, že nám zadovážia aj výhodné letenky alebo aspoň lístky na autobus do Londýna.

„To ti radím," pohrozí. Kopne do úbohého stolíka, ktorý už i bez toho vyzerá, že si prežil čo to za tých päťdesiat rokov, koľko istotne má. „Andre bul te džas!" pošle ma kadeľahšie a vypochoduje naštvane z izby von.

Zúfalo si zoberiem bundu a peňaženku s tým málom čo mám a rozhodnem sa, že pôjdem priamo do knižnice, na počítač.

Nechcela som to už robiť. Kradnúť sa nemá. Ale keď tí ľudia majú toľko a my nič. Napravím to, spojím sa s Kamilou a zabezpečím nám s Luciou svetlú budúcnosť.

*****

„Nikdy som si nepredstavoval, že si budem niekedy užívať pobyt v posilňovni v nejakej dámskej spoločnosti," Ivan si spodkom trička, na ktorom má logo policajného zboru, pretrie tvár.

Keď sa mi naskytne výhľad na pevné svalstvo a opálenú pokožku, odrazu je mi príšerne teplo. „To ani ja," najradšej cvičím sama, teda ak sa to dá. Ale toto? Toto je skutočne veľmi príjemné.

Znova som si zabudla kúpiť nové šošovky a keďže okuliare mi pri behu zavadzajú, musím sa zaobísť s priemerným videním. Na zážitku to však nič nemení.

Ľahne si na lavičku, kde si pripravil slušnú váhu na dvíhanie. Rukami poprášenými bielou kriedou si schopne uchopí činku a začne ju bez väčšej námahy dvíhať do výšky. „Je to už síce dlhá doba a nič sa nedeje a i keď rád využívam to, že ťa môžem každý večer vidieť," zafučí, keď si činku schopne uloží na stojan s čím mu veľmi ochotne pomôžem. Nakloním sa nad neho a musím uznať že aj hore nohami, vyzerá ako neskutočný fešák. „ale musím uznať, že ti zjavne nič nehrozí." Posadí sa, no nie bez toho, aby mi za ucho zastrčil spadnutý vlas.

Presuniem sa pred lavičku, na ktorej ostáva sedieť.

„Ani informátori nemajú nič. Nikam sa síce nehýbeme, ale nevyzerá to, žeby si niekoho ďalej zaujímala."

Chytím sa za srdce. „To zabolelo," zasmejem sa a pristúpim medzi jeho roztvorené nohy.

Pretočí na mňa oči, strnisko, ktoré je dnes úhľadne upravené a na krátko ostrihané spotené vlasy si pohladí dlaňou. Tou istou, ktorú si následne položí na môj bok a opatrne si ma pritiahne bližšie.