Perspektíva

17. kapitola

Pavol Lieskovský a jeho firmy sú studená stopa.

Aspoň tak to vyzerá.

Začínam byť poriadne zúfala.

Polícia nič nevie, už Kamilu ani nehľadá. Luciu nemá hľadať kto.

A tak sa snažím.

Celý môj život je len chodenie do práce, kde pátram a potom prídem domov, kde pokračujem v tom, v čom som začala v práci.

Kamilin telefón nebol nijako zaujímavý. Kopec fotiek s priateľmi, ktorých som nikdy nepoznala, zopár aj pikantnejších, ktoré azda posielala frajerom a známostiam. Zoznamka plná správ od nadržaných chlapov a len málo odpovedí. Žiadna zmienka mňa alebo Lucie. Nič, čo by som sama považovala za divné.

Kde môžu byť?

Včera mi v práci vnukli nápad. Netuším prečo ma to nenapadlo skôr, možno som si to nechcel priznať. Možno... určite sa bojím.

Holandsko, Belgicko, Británia a Nemecko sa spojili a spoločne vytvorili kampaň pod záštitou Interpolu. Rišo nám ju púšťal cez prestávku. Dvadsať dva neidentifikovaných tiel žien, bez mena, tvorcovia pretvorili pomocou technológie na hovoriace spomienky v podobe graficky upravených žien, im podobným, ktoré už roky nepozreli do zrkadla, ktoré roky len ležia v chladničkách medzi ostanými s podobným osudom.

To ich nik nehľadá? Nikomu nechýbajú?

Päť, desať, dvadsať rokov čakajú na to, kým ich niekto spozná, prinavráti im ich meno, ich podobizeň, dožičí ich duši pokoj.

A vtedy som už nemohla ďalej ignorovať to, čo musím spraviť. Musím byť tá, čo moje dve dievčatá hľadá. Nech je to akokoľvek bolestivé.

Začala som FBI databázou a americkou neziskovkou Nájdi ma, kde som si mala akúsi menšiu šancu niečo nájsť. Rozhodla som sa čo najviac oddialiť nevyhnutné.

Trvalo mi to dva týždne.

Prešla som na databázu európsku. Postupne každú krajinu okrem tých nám susediacich. Tých sa bojím najviac. Tu, mi už srdce búšilo o čosi viac a keď sa nič neudialo, akosi mi odľahlo.

Po ďalších dňoch prehrabávaním sa medzi fotografiami tvári obetí z celej zemegule, s pootvorenými ústami, ktoré nejde zavrieť a spadnutými viečkami pod ktorými už je len spľasnutá očná buľva, som bola na pokraji mizérie.

Toľko duší, toľko ľudí, toľko beznádeje.

Nemohla som sa však vzdať, i keď to bolo ťažké. Musela som vylúčiť možnosť, že niekde ležia a čakajú kým ich nájdem.

„Už len posledná," pripomeniem si.

Tri týždne medzi stovkami žiadostí o identifikáciu žien vo veku medzi pätnásť a dvadsaťpäť a moja myseľ odmieta myslieť na čokoľvek iné.

Ázia, známa pre svoj častý obchod s ľuďmi dopadla bez výsledku. USA a Južná Amerika, nič. Skúšala som aj Austráliu a Nový Zéland, i keď si doteraz pamätám rozhovor s Luciou, kde sa dušovala, že ku klokanom s boxerskými tendenciami a medzi anakondy, čo sa bežne prechádzajú po chodníkoch v okolí rodinných domov, nikdy nevstúpi.

Poľsko je moja posledná možnosť. Ani neverím, že by som tam niečo našla. V skutku mi odľahlo že sa moja najhoršia predtucha nestáva skutočnosťou.

S letmým úsmevom, ktorý môže pôsobiť morbídne, pri uvážení toho, čo vlastne práve robím sa preklikávam anglickým prekladom hlásení Poľskej polície. Len desať výsledkov. Len toľko a bude na teraz koniec. Na teraz žijú a je ešte nádej.