Perspektíva

25. kapitola

„Konečne sa usmievaš milá Laura," Vanda, i napriek tomu, že mi už mesiace toleruje moju ešte tichšiu náladu ako obvykle, sa zasmeje. Po treťom pohári vareného vína, na ktoré ma vytiahla po práci sa jej poriadne rozviazal jazyk. „Aj tvoje líčka konečne dostali farbu. Vieš ešte čo červené víno spôsobuje ženám?" nakloní sa ku mne cez úzky, ale zato vysoký stolík medzi nami. Mráz aj jej nakreslil na líca dva červené kruhy. Špirálu pod očami, ktorých viečka sú namaľované ligotavým modrým odtieňom má už jemne rozostretú pod viečkami. „Rozťahuje nohy. Ten tvoj nový dnes bude rád," potiahne so smiechom. „Ja v tvojom veku som sa nikdy nemusela sťažovať, že mám zodreté stehná od chodenia. Len málokedy som ich totižto mala zatvorené. Skôr ma boleli kolená," zamáva obočím. „Ak vieš, čo tým myslím."

Nemôžem sa prestať usmievať, či už je to skutočne tým vínom, alebo tým, aká je Vanda bezprostredná a výnimočná žena, netuším.

Nemusím ani nič vravieť, ona jednoducho zapĺňa všetky tiché miesta, ktoré ja neviem. „Vieš moja," vystrčí na mňa špicatý necht. „Nech ti už v minulosti ublížil ktokoľvek, tým že sa trápiš takto dlho a len dúfaš, že ten niekto bude trpieť následky svojich zlých činov, akoby si im dovoľovala, aby ti ublížili znova. Ako povedal Joker," odmlčí sa. Odrazu jej oči pôsobia veľmi triezvo. „Niežeby som tie filmy sledovala, ale vieš, môj vnúčik... To je jedno," zamáva rukou. „Jednoducho to povedal výstižne: Najlepšia pomsta je ukázať im ako sa tvoj život veľmi zlepšuje, a najlepšie, potom ako sa ich zbavíš."

Odpijem si z horúceho vína, z ktorého para medzi nami tvorí jednu z kulís. Vandina pozornosť je už na niekom za ňou.

No mne sa stiahne žalúdok. Nadšením, vzrušením, nádejou.

Odrazu, len tak, z ničoho nič viem, čo musím robiť.

Ja, musím potrestať Kamilu. Dostať ju do basy nech to stojí čokoľvek.

Neviem, či to je tým vínom, alebo vďaka slovám mojej kolegyni, možno aj oboma, ale usmejem sa doširoka: Kamila raz prestane ubližovať ľuďom a ja dúfam, že to bude skôr, ako neskôr.

*****

„Tvoje čelo má na sebe otvorenú ranu..." bradu mi vezme do teplej dlane.

Zastavili sme pred najdrahším hotelom na Štrbskom plese, dva drevené medvede sa nám pozerajú do vnútra auta, i keď je stále poriadne prítmie. Táto noc nemá konca. „...a máš aj poškriabanú bradu. Ale je to všetko? Si inak v poriadku?"

Pery aj s krúžkom vloží dovnútra. V jazve mu pulzuje od toho, ako silno stláča a povoľuje stisk zubov.

Nemôžem mu odpovedať. Prešla len pol hodina, ale Ivan poslal Adriánovi nejakým zázrakom rýchlu správu, i keď plnú chýb:

Buddm OK. Laula?

Aj on musel vedieť, že si Adrián do topánky skryl telefón.

Najprv sme zapochybovali, či to nie je pasca, ale hneď na to nám prišiel obrázok ako sa vezie sanitkou, po sediačky.

Na šťastie.

„Laura si v poriadku?"

„Zachránili ste ma. Obaja," zašepkám. Prvýkrát som sa dostala takto blízko nebezpečenstvu. Poslednýkrát som bola takto rozhodená len v tú piatkovú noc, keď som sa ocitla v uličke s Lieskovským.

„Miluješ ho?" vytiahne ma z bludných myšlienok.

Nechápavo sa na neho pozriem. Nerozumiem, prečo tu riešime takéto veci, ale každý reagujeme inak. Čo ja viem, čo mu ide hlavou. Tie jeho mystické sivé oči, čo menia farbu podľa toho, akú má náladu a čo ma oblečené, toho veľa neprezrádzajú. „Koho?"