Mafia v krvi

BOD ZLOMU

Ráno som si obliekla len tričko. Viacej ani nebolo treba. Veď Denisovi rodičia sú preč, Thomas spí a Deno je určite v práci.

Chcela som poprosiť Bertu, aby mi spravila raňajky, ale potom som dostala chuť na lievance a tie viem tak dokonalo pripraviť len ja. Nebolo to nič ťažké.

Dnes bolo 3. augusta. Okrem toho, že bol dnes celý deň hic, tak dnešný deň je pre mňa dôležitý.

Dnes sa odohrala tá najkrajšia a zároveň najhoršia vec v mojom živote.

Najkrajšia? Dnes mám narodeniny. V našej rodine sa už nič také neslávilo od maminej smrti. Možno aj to bol dôvod prečo Emily a Nell mali oslavu ako pre princezné zatiaľ čo ja som na svoje narodeniny preplakala celý vankúš.

Dnes mi zomrela mama. Na moje narodeniny. Chápete?

***

Celý deň som sa prechádzala, len tento raz som nechcela budiť Molly a až keď sa zotmelo zobrala som kvety, nastúpila do auta a vyrazila.

Na cintoríne som našla aj otca. Pravdepodobne tu sedí už od rána ako každý rok. Raz sme ho museli odtiaľto brať na silu.

Keď ma uvidel, len sa mňa pozrel. Síce sme sa nevideli 2 mesiace, ale to je už normálne. Vždy sme vedeli, že nás náš otec miluje len to nedáva najavo.

"Ahoj, takže si nezabudol." Povedala som ticho, ale aby ma počul.

"Akoby som mohol," otec tiež bol smutný a videla som, že aj dosť unavený.

"Poď, mali by sme ísť," otec nikdy neodišiel sám domov. Vždy bol niekto, kto sa po neho vrátil. Keby som neprišla, sedel by tu pokiaľ by neumrel hladom.

"Alex, ja......čakám tu na teba." Pozrel sa mi do očí.

"Na mňa? Stalo sa niečo?" bola som kľudná, na paniku som nemala dôvod.

"Vieš chcem ti povedať niečo čo som ti mal povedať už veľmi dávno." Okej, tak teraz prišla panika.

"Čo sa stalo?" Spýtala som sa ho kľudne.

"Vieš neviem ako ti to povedať, ale mama nezomrela pri autonehode." Nechápala som prečo mi celý život klamal.

"Za jej smrť môžem iba ja. Kedysi dávno sme mali veľký problém s peniazmi. Dlžil som veľa ľuďom a tým netrpezlivým najviac. Raz mi teba a aj tvoju mamu zobrali. Nevedel som čo mám robiť. Dostal som jednoduchú úlohu no aj tu najťažšiu v mojom živote. Mal som si vybrať medzi tebou a mamou...." niečo sa vo mne zlomilo. Niečo veľmi cenné a mne sa akoby zrútil celý svet.

"Nie nechcem to ďalej počuť"

"Alex, nepovedal som ti to lebo som vedel, že si to budeš celý život vyčítať, vedel som že...."ďalej som už nepočula. Za smrť mojej mamy som mohla jedine ja a toto mi už nikto nevezme. 

Rozbehla som sa ku autu, naštartovala som a priložila pedál až na podlahu. Do očí sa mi tlačili slzy a videla som len obrysy áut, ktoré som obiehala.

"Prečo to nemôže ísť rýchlejšie?" Kričala som.

Niekto mi volal... Nevnímala som to. Teraz som pustila slzy voľne tiecť a že ich nebolo málo. Naozaj som už nič nevidela a ani som sa nesnažila, tlačila som pedál ku podlahe najviac ako som vedela. Keď teraz zomriem, nič hrozné sa ani nestane. Bude to vlastne spravodlivé.

Denis

Ráno z kuchyne vychádzala úžasná vôňa. Bolo mi to divné. Berta má voľno a mama by nevedela zapnúť ani trúbu.

Na stole boli lievance vyzerali úžasne a ešte keby viete ako chutili. Musela to by Alex. No tak takéto raňajky by som od nej uvítal častejšie.

Bolo mi divné, že nie je doma. O takomto čase vždy pozerá telku s Molly. Napadlo mi že išla von, ale Molly spokojne spala. Volal som jej, ale nezdvihla. Neviem prečo si robím starosti. Otec mi už týždeň vraví, že bude mať narodeniny, a aby som jej niečo kúpil. Nemal som nič. Potom mi došlo, že si išla svoje narodeniny spestriť nákupmi. Bože tie ženy.

Otec mi prikázal zobrať ju na romantickú večeru. Na toto som naozaj nemal chuť.

Prešiel celý deň a Alex sa stále neukázala. Už som plánoval ako ju zabijem keď mi príde účet z kreditky. To musí mať toľko veci?

Mama mi povedala, že do jedného obchodu dala objednať nejakú sadu sviečok a kozmetiky. Vraj jej to mám dať. Ževraj tým nič nepokazím. Bol som preto a keď som sa vracal chýbal centimeter a ten čierny bavorák by bol vo mne. Ale veď to je Alexine auto.

Volal som jej a zase mi to nikto nezdvihol. Akože rýchla jazda je super a viem, že ona vie jazdiť a nie len na autách, ale išla akoby bola opitá.

Pridal som, ale stále sa mi akosi vzdialovala. Išiel som už 280 a stále som ju nevedel dobehnúť. Toto už nie je sranda, ak je naozaj opitá, stačí jeden ťuk a letí von z cesty. Znova som jej volal. Teraz to na moje prekvapenie zdvihla.

"Čo chceš?" Kričala a ona... plakala?

"Alex, hneď zastav!!!" bál som sa.

"Daj mi pokoj!!!  A položila.

Skúšal som jej volať znova, ale vždy ma to hodilo na odkazovač.

Volal mi jej otec či neviem kde je Alex a vysvetlil mi čo sa stalo.  Teraz mi nebolo všetko jedno.

Išiel som už 320 a viacej to už ani nepôjde. Dobiehal som ju a premýšľal ako ju zastavím.

Pred nami bola prestavba cesty. Uľavilo sa mi. Teraz nemá inú možnosť iba zastaviť.

Ibaže ona akosi nebrzdila, ani len trošku.

Znova som jej volal.

"Aleeeex, brzdi!!!"

"Daj mi pokoj!!!!"

"Čo sa chceš zabiť?" položila. Prešiel mi mráz po chrbte. Toto nemyslí vážne. Už nechýbalo veľa a mne napadla už posledná možnosť ako ju zastaviť.

Vytiahol som z auta zbraň a strelil jej do kolesa. Auto sa zatočilo, ale zastavilo.

Okamžite som vystúpil z auta a rozbehol sa ku nej. Nad obočím mala trochu krvi, ale to bolo nič oproti tomu čo sa jej mohlo stať.

Plakala, ale nie tak hystericky ako veľa žien, ona sa to snažila preodmnou skryť. Bolo to len také jemné fňukanie.

Otvoril som dvere a tým jej dal najavo, aby vystúpila. No ona sa ani nepohla. Vytiahol som ju a vložil si ju do náručia. Vtedy som urobil niečo čo som nečakal ani ja, ani ona. Objal som ju. Silno a majetnícky. Potrebovala to a asi aj ja. Vtedy sa vo mne niečo zlomilo.