Mafia v krvi

39. Časť

DENIS

Sľúbil som si, že ju už nikdy nenechám odísť. Že už ju budem len strážiť ako oko v hlave. Lebo ona. Ona je moje všetko.

Mrzelo ma že som jej ublížil a ešte viac ma mrzelo, že s tým nedokážem nič urobiť.

"Nikdy by som ťa dobrovoľne neopustil! Rozumieš mi? Nikdy!!!" kričal som na ňu.

"Ani si nevieš predstaviť čo som prežíval.. s myšlienkou že ležíš niekde na.." chcel som jej to vysvetliť.

"Čo si ty prežíval? A čo som prežívala ja.?! Ty si ani len nevieš predstaviť tu bolesť... Ty si mohol mať aspoň nádej, že som v poriadku.. Ale čo som mala ja? Ja som sa chcela zabiť!!! " kričala som po ňom.

" Ja viem!! Bol som tam!! "

Stuhla som.

On ma videl.

A len sa prizeral.

Nepovedala som nič... Spustili sa mi slzy z očí, ale necítila som nič.

Ani smútok, ani sklamanie dokonca už aj všetok hnev zo mňa vypršal.

Doslova som bola prázdna.

Nemala som pocity. Presne tak isto ako pred 7 rokmi. Žiadne city sa rovná žiadne problémy. Vybavené.

Pozerala som sa mu do očí a nechala slzy volne padať.

Videla som na ňom ako ho bolí pohľad na mňa. Ale čo už. Čo už narobím.? Nič.

Otočila som sa na odchod.

"Alex! Alex prosím....prosím ťa na kolenách." kľakol si predo mňa.

"Neopúšťaj ma. Milujem ťa najviac na svete. A aj keď to možno teraz vyzerá napicu všetko som to robil len aby som ťa ochránil." plakal. On naozaj plakal. Toto bolo prvý krát čo som ho takto videla. Hľadel do zeme.

"Ale ja som nepotrebovala ochrániť. Ja som potrebovala teba." odišla som a nechala ho tam. Presne tak ako to on urobil mne.

...

Sobota

Dnes som pracovala len doobeda takže hneď po práci som utekala za Denisom.

Keďže dnes bolo trošku chladno. Obliekla som mu bundu a spolu sme vyrazili na ihrisko. Bolo iba niekoľko metrov od nášho domu, tak sme sa rozhodli prejsť.

Keďže včera ešte pršalo, v každej i tej najmenšej jame bolo trocha vody. A Denis skočil do každej. Naozaj. Nevynechal ani jednu.

Keď sme prišli na ihrisko, nechala som ho nech sa hrá so svojimi kamarátmi a ja som sa ponorila do vlastných myšlienok.

"Takže toto je teraz tvoja práca? Opatrovať cudzie deti?" až ma myklo keď som započula ten hlas.

"Čo potrebuješ?" pozrela som sa na Thomasa.

"Mám na teba dávať pozor. Rozkaz od Denisa. Vlastne mali sme sa tu stretnúť tak tu niekde aj bude, ak máš záujem ho aspoň vypočuť." pozrel na mňa pohrdavým pohľadom.

Mohol sa na mňa pozerať a hovoriť mi čo len chcel. Ale on nevie čím všetkým som si musela s malým Denisom prejsť keď tu on nebol. Že som musela hrať rolu oboch rodičov. A nikdy sa to ani nedozvie.

Zrazu som videla malého Denisa ako ku mne nemotorne beží a v ruke drží natrhané kvety. Usmievala som sa ne neho. Bol naozaj roztomilý.

Snažil sa bežať cez celé ihrisko až si nevšimol trčiace drevo zo zeme a potkol sa oň. Už som sa išla stavať ale v tom ho niekto zachytil ešte skôr ako sa dotkol zeme.

Denis. Jasne. Kto iný. No momentálne som bola vďačná aj za neho. Hlavne že sa Deniskovi nič nestalo.

Denis ho postavil na nohy a malý Denis akoby nič pokračoval smerom ku mne.

"Vieš, bola by si skvelá mama." poznamenal Thomas ešte skôr ako bol Denis v blízkosti.

"Viem" odpovedala som s úsmevom na perach bez toho, aby som si to uvedomila.

...

"Dokedy robíš?"  spýtal sa ma Denis.

Chvíľku som sa pozerala do blba lebo som netušila, že ta otázka bola mierená mne.

No keď som sa spamätala už začal znovu hovoriť.

"Chcel by som ťa pozvať na obed."

"Vieš toto nie je práca ktorá sa končí v presnú hodinu vieš. Mám ešte veľa práce."

"Myslím si, že hodinku si nájdeš."

"Na teba nie!"