Mafia v krvi

POHREB

Alex

Denis sa zvyšné dni neukázal. Dokonca som aj letela sama domov. Nevedel o tom, ale zabookovala som si let o pár dní skôr ako bolo pôvodne plánované. Nezmienila som sa mu o tom, veď som ani nemala ako. Nenechala som mu ani len odkaz, proste som si zbalila veci a odišla.

Zrazu sa mi objavilo na telefóne meno Denis. Volal mi asi tak milión krát a vôbec to nemyslím obrazne. Už som nastupovala do lietadla takže mobil som vypla a hodila ho do tašky.

Po pristátí ma už čakal Thomas. Zobral mi kufor a viedol ma k autu. Nepýtal sa ma na žiadne otázky, bolo mu jasné čo sa asi stalo keď som prišla sama a môj zamračený výraz ho v tom len utvrdzoval.

"Volal mi Denis..." začal.

Tvárila som sa, že ma to nezaujíma. A vlastne ani som sa nemusela tváriť keďže mi bolo naozaj jedno čo mi chce povedať.

"...vraj ťa zabije." tak to mu prajem veľa šťastia.

"Pozri, ja viem, že to nemáš jednoduché..." tu som ho zastavila.

"Nič nevieš!" povedala som podraždene.

...

Prešlo pár dní, ktoré som strávila s Molly. Obe sme potrebovali na chvíľu vypnúť.

Sedela som si v izbe a pozerala nejaký nudný film. Keď v tom ku mne vtrhol Thomas. Bol celý červený a ťažko dýchal.

"Denis..." to bolo jediné slovo, ktoré zo seba dostal a mne bolo hneď jasné, že niečo nie je v poriadku.

"Denis zomrel.." povedal so slzami na krajicku. Ja som stuhla, dokonca mi padol notebook na zem. Nevnímala som nič len tie jeho slová.

"Čo!?" bolo jediné čo som zo seba vydrala.

"Jeho lietadlo havarovalo."

... 

Za posledné dva dni som neprehovorila ani jediné slovo. Chodila som ako telo bez duše, položilo ma to. Vyčítala som si to a nezmohla sa na nič viac ako len plač. No nebola som jediná, táto správa sa rýchlo šírila po celej zemi. Rýchlejšie ako keby mal byť koniec sveta. Veď ono to aj bol koniec... Koniec môjho sveta.

Nemohla som sa v dome na nikoho pozrieť, všetkých to tak zasiahlo, že ma bolel aj pohľad na nich. Jediný Matt sa tváril akoby nič. Chodil po dome ako keby je deň ako každý iný a to ma bolelo ešte viac...

Dnes bol pohreb... Nikto nevedel čo vlastne pochovávame. Veď všetko už bolo pochované pod vodou aj s lietadlom.

Nakoniec som sa rozhodla nezúčastniť. Nezvládla by som to. Ostala som zatvorená izbe v klbku nešťastia. A vôbec. Tie hlúpe otázky novinárov by som neustála.

...

Bolo asi 9 hodín večer a práve som sa prebrala z môjho celodenného spánku. Zobrala som Molly a išla von. Lialo. Nebola to búrka, len dážď, silný dážď. No mne to bolo jedno. Nevzala som si ani dáždnik, len som vykročila z dverí ako mŕtvola. Vedela som kam chcem ísť a "pár kvapiek" ma v tom rozhodne nezastaví.

Sadla som si pri jeho hrob. Aj napriek silnému dažďu bola pôda tvrdá, akoby ho nechcela prijať. Márne som sa snažila zapáliť sviečku a popri mojej nešikovnosti som sa rozplakala. Nebol to plač ako za posledné dva dni. Tento bol hystericky. Klakla som si na kolená do toho najväčšieho blata a revala. Revala som ako malé decko.

"Prečo si to urobil? Prečo si ma opustil??" kričala som do náhrobného kameňu akoby som čakala nejakú odpoveď. 

Slzy mi tiekli ako vodopád a zanikali medzi kvapkami dažďa. Z vrecka som vytiahla zbraň a priložila som si ju k hlave. Rozplakala som sa ešte viac. Molly okamžite začala po mne štekať.

V hlave som si premietala všetky naše spoločné chvíle a ľutovala, že sme ich neprežili viac.

"Milujem ťa." vydýchla som do prázdna.

"Som si istý, že aj on teba." zľakla som sa známeho hlasu.

Matt, v obrovskom kabáte a s dáždnikom v ruke si prisadol ku mne.

Vedela som, že jedine on ma pochopí. Že pochopí čo teraz vo vnútri prežívam.

"Chcem aby tu bol, chcem ho vidieť, chcem sa dotýkať jeho horúcej pokožky, cítiť jeho dokonalú vôňu... chcem byť s ním, chcem ho milovať."

"Alex..." chytil ma za rameno.

"... nerob to." počula som v jeho hlase záujem, ale jeho oči vypĺňala prázdnota... ako vždy.

"Vieš, občas treba robiť rozhodnutia, ktoré nikto nechce." prehovorila som chladným hlasom.

"Vieš, keď nechceš žiť ty, tak je to tvoje rozhodnutie, ale neuberaj právo na život vášmu dieťaťu." postavil sa na odchod.

Vypulila som oči až som sa bála, aby mi nevypadli. Matt sa pri pohľade na môj výraz len uchechtol.

"Ty si naozaj myslíš, že predomnou niečo utajiíš.?" odišiel. Nechal ma tam samu. Teda mňa a moje dieťa, ktoré nosím pod srdcom. Denisovo dieťa.

...

Prešlo pár dní a ja som viac nemohla v tom dome vydržať. Pobalila som si všetky veci... Rozhodla som sa odísť, nič ma tam nedržalo. Najskôr sa mi to snažili všetci vyhovoriť, ale nakoniec je to predsa len moje rozhodnutie. Matt si nechal moje malé tajomstvo pre seba začo som mu bola nesmierne vďačná.

V deň odchodu som ešte raz všetko skontrolovala či som náhodou na niečo nezabudla, aby som sa nemusela už nikdy vraciať a rozlúčila som sa so všetkými v dome. Najťažšie to bolo s Thomasom. Nemohla som sa mu ani len pozrieť do očí, ináč by som sa asi rozplakala. Pobrala som Molly do auta a vyrazili sme. Ak ste čakali, že pôjdem k otcovi, tak to rozhodne nie. Potrebovala som odísť z krajiny a hlavne, z tohto mafiánskeho života.

Bola som na ceste za svojím novým životom, v ktorom budem vychovávať moje dieťa.