Klarino Dieťa

XVIII (1901)

Opäť prišli do Ruska za Irinou. Zase sa zamiešali do každodenného ruchu na ČERVENOM NÁMESTÍ. Krásnaja plóščaď bola podľa Eliz ešte krajšia ako naposledy a to tu boli iba pred nedávnom. Vedela sa na tú nádheru vynadívať, tak ju to fascinovalo. No zase nemala čas prehliadnuť si krásy bez-vojnového a predvojnového Ruska, keďže sa opäť ponáhľali.  Zase k domu, kde Irina Nikolaevna bývala. Zaklopali, a vo dverách sa objavila tridsať ročná žena s kučeravými blond vlasmi vyčesanými so stužkou okolo tváre. Oblečená v pekných krémových a okrových čipkovaných šatách. Jasne vyzerala, že na nich čakala.

,,Здравствуйте. Zdravstvujte."
Pozdravila ich vo dverách. Bola nadšená, že za nou prišli. Jej ruský prízvuk bol o čosi menej ruský, ako naposledy, ale hlavne bol aj oveľa veselší.  Jasne, bola nadšená, že jej priateľ je nažive. Hovorila predsa, že bude vedieť, keď to urobia, alebo neurobia. Očividne sa jej aj vrátila jej magická moc, keďže na krku mala zapnutý náhrdelník, na ktorom bol najjasnejšia žltá odroda kremeňa, známa pod názvom Citrín. Tento polodrahokam prenášal na povrch jej čarovnú moc.

Na znak pozdravu všetkým zasvietili oči -  dvom nesmrteľným bratom na žlto šedo - ako znak toho, že boli vylúčený z rádu Nesmrteľných. A Angele na žlto modro.

   Irine zase zasvietili zeleno modrým svetlom - čo symbolizovalo to, že je vyhostená z ich čarovnej krajiny.
Opäť, ako pri poslednom  stretnutí si podávali ruky, akoby boli starí priatelia, pričom Irina stále žiarila nadšením. Konečne sa podarilo to, o čo sa ona tak veľmi snažila  a kvôli čomu ju aj vyhostili.

Eliz však stále lietalo hlavou, prečo to vlastne urobili?
Zrušili tak jej trest, zmenili minulosť a tým pádom aj budúcnosť, čiže prítomnosť, musela byt iná. Irina tak teda nebola potrestaná tak, ako by mala. Jej trest sa znížil a vlastne o tom ani nikto nevedel. Ako ľahko sa im podarilo všetko zmeniť a nikto o tom nevedel.
Bolo to zvláštne vzhľadom na to, že celý ich vesmír funguje na dodržiavaní pravidiel, ktoré oni teraz tak ľahko porušili.

Keď Irina z ich dotyku zistila všetko, čo potrebovala a uvidela, že je pravda, že jej priateľ stále žije, ich všetkých pustila dovnútra a opäť usadila do obývačky.
Dalo by sa povedať, že do RETRO obývačky.
Tak totiž Ellie zhodnotila, keď videla ružové steny kontrastné so zelenými pohovkami. Všade bolo plno kvetinových a rastlinných symbolov, geometrických tvarov - kružníc a jej častí. Odmietalo sa pravidlo rovnej čiary! Všetko muselo byť zaoblené. Pravé uhly boli tabu! Podobne bola zdobená aj čajová súprava, ktorá trónila na nízkom stole v strede obývačky.

,,Tak... что вы пришли сказать мне? Tak... što v prišli skazať mne?"
Pýtala sa Irina s neskrývaným záujmom, čo jej prišli povedať, akoby ani nevedela dôvod ich návštevy. Brala ich už ako svojich starých priateľov.

,,Dohodli sme sa a my sme svoju časť dohody splnili. Teraz je rad na vás."
Prehlásil Dorian a nemal chuť s ňou hrať takéto naivné hry. Čo najskôr chcel od nej dostať odpoveď.

,, В порядке. В порядке. Я согласен. Я скажу вам то, что вы хочете знать.
V parjadke. Ja saglásen. Skažu vám to, što vy chačete znať.  Но, я долже... varovať vás, že sa púšťate do... nebezpečnej игри- igry... hry. No, ja dolžen..." 
Irina prešla do najnormálnejšieho tónu hlasu. Stále mala  ruský prízvuk, ale nie všetky jej slová boli ruské. Jej prekliatie nebolo až také, že by nevyhnutne musela dokonale zapadnúť do tejto éry. Čiže nepotrebovala ani stabilný prízvuk.

V tom  mala pravdu. Začali s tým už vo chvíli, kedy súhlasili, že jej pomôžu a zachránia jej priateľa, ktorý by mali byť podľa zákona mŕtvi.