Klarino Dieťa

XX. Kapitola*

Bolo skoré septembrové ráno.
Na druhom konci mesta od školy, tam kde bývali, na zastávke autobusu stáli dve dievčatá. Museli vstávať vždy veľmi skoro, aby stihli byť na zastávke už pred východom slnka.
Doteraz to až taký veľký problém nebol, bolo leto a slnko vychádzalo skoro.
Lenže sa už blížila zima. Čiže aj chladné a tmavé rána, počas ktorých budú musieť chodiť na zastávku, kde nejaký autobus zastaví iba dva krát za deň a kedy sa na uliciach objavia ľudia, až keď už ony dávno sedia v škole.
No im to nevadí.
Na tomto odľahlom konci mesta žijú celý svoj život.
A naviac, do školy chodia vždy spolu.

Jednu z nich, tú staršiu čaká v škole ďalší veselý deň, usmievavé pohľady od spolužiakov a možno aj nejaká tá pochvala od nejakej učiteľky, že odpovede v teste či písomke doplnila o niečo, o čom sa ešte neučili.
Tá mladšia sa do školy až tak veľmi netešila.
Teda doteraz sa tam netešila chodiť takmer vôbec.
Dnes sa jej nechuť o čosi zmenšila, keďže tam už nemusí chodiť sama.
Avšak aj tak sa bála a mla čudný pocit.
Pozrela sa pred seba na strechy troj a štvor pochodových domov okolo. V každom bývali dve až tri rodiny.
Boli rovnaké, ako ten, v ktorom bývala ona.
Ulice boli doslova plné iba takýchto domov. Týmto bola významná táto ich časť mesta. Bol tu menší ruch a väčší ticho a pokoj.
No možno až príliš.

Stále mala jasne v pamäti poslednú spomienku na to jedno ráno, kedy čakala na tejto zastávke.
Bolo presne rovnaké chladné, sychravé počasie.
Na ulici nikde ani noha.
Okná mali zatiahnuté závesy a žalúzie, aby im ľudia z ulice nevideli do obývačky.
Autobus v nedohľadne.
Dokonca aj jemné lúče slnka s zľahka dotýkali striech.
Automaticky sa pozrela do uličky medzi dvoma domami. Mala pocit, akoby sa tam čosi pohlo. Rýchlo tam zaostrila pohľadom, avšak nič tam nebolo.
Stále však tupo čakala, kedy sa ozve tiché vrčanie, ktoré sa následne vyformuje aj do rozoznateľnej ľudskej postavy.
Tak ako naposledy.
Avšak vôbec nič sa nestalo.
Žiadne čudné postavy, ktorých oči sa lesknú zlatým svetlom.
Bola to len prázdna ulička.

Bolo to len Déjà vu.
Rýchlo si pomyslela.
Bol to len veľmi silný intenzívny pocit, toho, čo už zažila a videla.
Presne naposledy na tejto zastávke.
Zamrazilo ju pri tej spomienke. Pokrútila hlavou, no aj tak sa nedokázala prinútiť, aby sa neotočila aj smerom k domu vedľa zastávky.
Aj odtiaľ vtedy počula podivné zvuky a videla postavu, ktorej nebolo vidno tvár, iba oči so zvláštnym zlatým odtieňom.
No zase tam vôbec nič nebolo.
Ten pocit niečoho známeho, nezvyčajného ba priam až tajomného, ju však vôbec neopúšťal.
Stále akoby čakala, že sa každú chvíľu tí zlý škriatkovia objavia. A budú ju sledovať.
A následne sa rýchlo, blízko pri nej zjaví cudzie dievča s tmavými dlhými vlasmi, oblečené v čiernom.
A ona jej bude veriť vďaka neznámemu pocitu. Dovolí jej, aby ju uniesla zo zastávky a následne s ňou bude utekať po strechách domov.
Nie.
Dosť!
Prízraky zastavili a zničili v osemnástom storočí počas revolúcie vo Francúzsku. Čím oživili Moniku.
Čiže je jasné, že sa teraz nezjavia na ulici a nebudú ju sledovať.
Tým pádom ju ani nezachránia Angela, Tim a Dorian a ona sa nedozvie od babičky o cestovaní v čase.
Neprejde do inej dimenzie a nenavštívi Zlaté dvadsiate roky, ani Secesiu v Rusku.
Dosť, stačilo už toho.

"Hej, Bessie, čo je s tebou?" Ozve sa dievčina stojaca vedľa nej, čím ju prebudí z tranzu.
Prekvapene sebou trhne, keďže stále si úplne nezvykla na to, že už nechodí do školy úplne sama.
Posledná dievčina, s ktorou sa na tejto zastávke rozprávala, bola Angela.

"Len som sa zamyslela." Odvetí svojej sestre neprítomne posmutnejšie.
Je to jej sestra Monika, nie Angie.
Pripomínala si.
Prečo ale nedokázala prestať myslieť na troch nesmrteľných, s ktorými cestovala do minulosti?
Prečo ich nedokázala vyhnať z hlavy za to, ako jej klamali a iba ju využili?!
Chcela na nich hneď zabudnúť.
Na dvoch bratov, ktorý prešli snáď všetkými historickými udalosťami, ktorých vylúčili nevedno prečo z Rádu Nesmrteľných?
Na dievča, ktoré bolo donedávna rovnaké ako ona sama, človek, avšak nechala sa zatiahnuť do plánov dvoch bratov...