Klarino Dieťa

XXII. Kapitola 14. storočie

Škola skončila, avšak ako vždy sa nie všetci úplne náhlili a ponáhľali domov.
Určitá čiastočná väčšina žiakov zostávala po skupinkách fajčiť za rohom školy. A medzi nimi aj Monika.
Allie sa už prestala diviť, čo všetko je zmenené. Neriešila to, ako videla svoju sestru s cigaretou v ruke, spoločne so skupinkou ďalších ohovárať niektorých učiteľov.
V jej prirodzenej ére bola Monika  alergická už len na to, keď sa pri nej len zastavil niekto, koho oblečenie páchlo za dymom z cigariet.
Teraz bola svojím vlastným pravým opakom.
Allie rýchlo povedala svojim staro- novým kamarátkam, ktoré sa počas celého dňa znásobili, že sa ponáhľa k svojej babičke. Že jej s niečím sľúbila pomoc.
Dlho nad týmto rozhodnutím premýšľala. Celý deň, pokiaľ sa ale nepozastavovala nad tým, čo všetko ju ešte len môže zase prekvapiť, ba priam až šokovať. No to, kam budú mieriť jej nasledovné kroky sa stopercentne rozhodla, až po zazvonení po konci poslednej hodiny.

Aj keby sa nešla hneď čo najskôr pýtať na zmenu éry, i tak by so svojimi spolužiačkami nezostávala po škole. Bárbiny, ktoré nikdy nemala rada a neznáme cudzinky aj zo starších ročníkov.
Ďakujem, dovidenia.
Za celý deň, všetky prestávky a obed, jej stačili na všetky rozhovori aspoň na dva týždne.
Našťastie, ju nezdržiavali a príliš sa nevypytovali, za čo bola konečne rada.

Nepamätala si presnú cestu k tomu domu. Predtým k nemu šla vzdušnou čiarou po strechách iných budov.
Avšak teraz, akoby automaticky, akoby presne vedela kam miery a kam má dôjsť, kráčala stále ďalej a ďalej. Odvážne a isto.
Po známych uliciach, ale aj nepoznaných uličkách, až sa zastavila presne na danej adrese. Hoci ju nepoznala.
Avšak ten starý schátraný dom tam už nestál. Nebola to stará, zabudnutá, polorozpadnutá budova. Bola tam úplne iná, moderná, opravená, zrekonštruovaná.
Rovnaká, ako všetky ostatné naokolo.
No predsa aj úplne iná.
Bolo z nej cítiť niečo nezvyčajné. Niečo, čo až tak úplne nepatrí do tejto danej reality. A to bolo presne to, čo ona v tejto chvíli veľmi potrebovala.

Vykročila ďalej vpred a vošla dovnútra. Pri dverách ešte opäť chvíľu zaváhala, rýchlo však prišla na to, že bolo odomknuté.
Vošla do priestrannej haly, otváral sa pred ňou opäť veľký priestor. Presne pred sebou mala schodište, ktoré sa potom rozdeľovalo na dva a každé viedlo na opačnú časť domu.
Na stenách boli tapety, vzorované. Už nie staré, nerozoznateľné, ale pekne jasne boli čitateľné s mnohými ornamentami, konkrétnejšie barokovými symbolmi. Na nich zase viseli aj veľmi zaujímavé obrazy. Tiež ich farby boli jasné a  žiarivé.

"Dobrý deň?"
Ozvala sa a jej hlas sa jemnou ozvenou ozýval v priestrannej hale. Nikde nikto nebol.
Razom začala uvažovať, čo tu vlastne robí. Či to bol skutočne dobrý nápad, prísť sem. Nevedela ani len prečo sem vlastne prišla. No bolo už príliš neskoro špekulovať nad tým, pretože razom sa na vrchu schodiska ktosi zjavil. Žena, ktorá ju svojím náhlym príchodom vystrašila.

"Môžem ti nejako pomôcť?"
Na prvý pohľad mala maximálne tak tridsať, no nevyzerala úplne normálne.
Tvárila sa milo, dokonca aj hlas mala príjemný, ako nejaká recepčná vo firme, či hotely.
Allie zaváhala.
Toto určite nebolo normálne. Nevedela čo by mala povedať, či urobiť.
No nemusela nad tým špekulovať, pretože sa opäť ozval ďalší nečakaný a prekvapivý hlas. Timothy, ktorý sa ako nič zjavil za ňou, pri dverách do domu.

"Pre lásku všetkých svätých!"
Vykríkla, keď sa rýchlo otočila dozadu.
V tej sekunde hneď aj oľutovala, že sem prišla. Že nad tým vôbec premýšľala. Mala predsa dôvod, že chcela na nich zabudnúť. Hnevala sa sama na seba, že sa takto rozhodla.

Samozrejme, že vedeli, že za nimi príde.

"Nezaslúžia si toľko lásky, ako im vy preukazujete."
Poznamenal namiesto pozdravu. Ona na neho len prekvapene pozrela o čom to hovorí.