Klarino Dieťa

IX. (1922)

,,Sarah, čo sa deje, už sme skončili?" Opýtal sa mladý doktor, možno trochu príliš mladý na doktora, ktorý sedel na stoličke chrbtom k dverám. Otočil sa, keď jeho asistentka otvorila dvere.

,,Prepáčte pane, ale toto je dôležité." Odpovedala mu Sára a pustila dnu dvoch návštevníkov nemocnice. Ako prvý vošiel dnu chlapec, ktorému, na znak toho, že to je vážne dôležité a aby sa bez slov preukázal kto v skutočnosti je, zase zažiarili oči na žlto- sivo. A dievča z dvadsiateho prvého storočia, ktoré vošlo do malej miestnosti hneď za ním, zase a znovu ničomu nerozumela. Nepamätala si, že by jej babička niekedy hovorila čosi o tom, že niekomu nejako svietia oči. Ľudia nemajú až takú veľkú kapacitu mozgu, aby si všetko pamätali.

Aj sestričke Sáre, ako by ich nazvala ona vo svojom storočí, sa zaleskli oči zase žlto- zeleným svetlom. V malej ordinácii, mala asi tak štyri, či päť metrov štvorcových, bolo hneď naproti dverám staré okno. Zopár starých poličiek a písací stôl, od ktorého stoličku si doktor presunul k starej posteli. No vlastne, dnes, by všetky tie veci boli staré, no v tomto roku mohli byť akurát nové. Stále bola z toho v šoku, no nábytok ju momentálne nezaujímal. Doktor s plavými vlasmi vôbec nijako nereagoval na to, že Timothymu a Sáre svietili oči, samozrejme, tiež je predsa z iného sveta, pozeral sa iba priamo na tú dievčinu, ktorá tam nepatrila.

Narozdiel však od nich, patrila do tohto sveta, ale len nie do tohto roku. Nato sa aj doktorovi rozsvietili oči oranžovo- bielym svetlom. Keď prehovoril zase sa zmenili na tmavo zelené.

,,O čo ide?." Rýchlo prebehol očami po Sáre a Timothym, ale jeho zrak sa zastavil znova na nej, akoby čakal, či sa aj jej rozsvietia oči.

,,Samozrejme." Odpovedal na nejkú nevyslovenú otázku. Po chvíli jej došlo, že mu to musel Timothy nejako poslať v myšlienkach, tak ako to urobil aj s ňou. No okrem nich štyroch bol v malej miestnosti ešte jeden človek. Postaršia pania a sedela na tej starej posteli.

,,Čo sa deje?" Opýtala sa, mohla mať tak štyridsať, alebo možno aj šesťdesiati. Ťažko sa to dalo odhadnúť, podobne aj ako s tým vrátnikom, čo ich pustil dnu do budovy.

,,Ale nič, pani Polská. Vy tu len seďte." Povedal doktor, postavil sa zo stoličky a dal jej ruku na rameno.

,,Tak dobre." Prikývla pani Polská, akoby sa ani nič nedialo. Vedľa seba na posteli mala položený svoj kabát a klobúk. Dívala sa na ňu, akoby to bolo úplne normálne.

Je chorá, má problémy vnímať čo sa okolo nej deje a rozoznať a oddeliť, skutočnosť od ňou vymyslenej pravdy. Zazneli jej v hlave opäť Timotyho slová. Na toto si asi ťažko zvykne.

,,Prečo ste tu, keď nieste z Rádu?" Opýtal sa po chvíli doktor, zatiaľ čo sa prechádzal po malej vyšetrovni, drevené parkety mu pod nohami ticho vŕzgali.

,,Ako viete, že nie some z Rádu?" Opýtal sa Timothy, ale odpoveď už asi ja možno mal. No možno hovoril nahlas, aby o tom počula aj ona.

,,Vaše oči." Ozval sa lekár nenútene.
,,Nie sú zlato- červené. Oči prezradia veľmi veľa, sú bránami do ľudskej duše." Vysvetlil.
,,A naviac, z Rádu vždy chodia štyria." Dodal, keď sa Timothy nemal k ďalšiemu slovu.

Rád, Rád... rozmýšľala o akom ráde sa to rozprávajú. Kráľovská rada, či inak Koruna, to byť nemohla, takže... No jasne, malo jej to byť jasné už od začiatku. Hovoria o Ráde Nesmrteľných. Čiže inak o Ráde upírov. Naposledy o ňom čosi počula, keď mala štrnásť a začali ju zaujímať príbehy o upíroch, tak si babička "Vymyslela" Rád Nesmrteľných.

,,My sme štyria. Ďalší sú na prvom a treťom poschodí." Odvetil mu konečne Tomothy. Napadlo jej, či jej práve nepomohol spomenúť si na príbehy o Ráde Nesmrteľných, ale to už doktor pokračoval.