Klarino Dieťa

XXI: Kapitola

Zvonček sotva začal oznamovať začiatok vyučovania, dvere na ich triede sa už otvárali a dovnútra vchádzal profesor dejepisu.
Milý, straší pán, vždy v dobrej, pripravený zaujať pozornosť študentov natoľko, aby si z prednášky odniesli v hlavách čo najviac.
Bol to jeden z mála učiteľov na škole, ktorý chcel využiť počas hodiny čo najviac času.
Ledva došiel ku katedre, aby si tam položil svoje veci, už aj sa niekto rýchlo ozval.
Niektorí žiaci stáli slušne pri svojich laviciach, iní si zatiaľ ani nevšimli, že učiteľ už prišiel. Akurát šiel zatvoriť dvere, keď sa zastavil, aby sa obzrel po triede a našiel majiteľa hlasu.

"...Vážne dnes musíme písať písomku?"
Samozrejme, Natália.
Ktorá sedela v lavici hneď za Allie, hoci, skôr sa o ňu teraz iba opierala.
Učiteľ sa otáčal po tvárach žiakov, aby zistil, z ktorého smeru otázka prichádza, keďže rúška, čo mali všetci na tvárach skresľovali hlas.

"No, ... nemusíme dnes..."
Začal profesor, keď našiel pôvodcu hlasu a vracal sa ku katedre. Niekoľko žiakov sa pri týchto pár slovách už aj hneď zaradovalo, keďže väčšina mala oči a nos zastrčení v zošite, či papieroch s poznámkami. Avšak učiteľ ešte neskončil.

"...Ak sa nájde nejaký dobrovoľník, ktorý nám to ale celé prerozpráva."
Dokončí a napraví si rúško, pod ktorým schováva zakrýva mierne škodoradostný úsmev úškrn.
V radoch žiakov sa ozvalo kde tu tiché zamrmlanie a povzdychnutie a hneď nato aj šuškanie, kto asi tak pôjde. Koho pošlú a prinútia.
Alebo, kto sa dobrovoľne obetuje.
Mali písať dnes písomku, čiže všetci na ňu mali byť naučení. Čiže, nech by už išiel ktokoľvek, mal by vedieť aspoň niečo.

"Takže! Nájde sa dobrovoľník?"
Opýta sa učiteľ, stále sledujúc šepkanie a dohadovanie žiakov v laviciach, ako sa kde kto kam otáča a pýta iného, ktorý zase iba krúti nesúhlasne hlavou.
Postupne sa pridávajú do debaty aj ďalší, ktorí doteraz nič nevnímali a až teraz spozorovali čitateľovu prítomnosť.
"Alebo to ani nehrozí?"
Profesor vezme do ruky zošit so známkami žiakov, ale jedným očkom stále hľadí na polo-zahalené tváre študentov.
Ktorí ale v tom momente pomaly utíchnu, ako pri losovaní športky. Čakajú, koho učiteľ vylosuje spomedzi nich všetkých. Keďže je jasné, že nehrozí, že sa dnes nájde nejakí dobrovoľník.

Allie sedí spokojne na svojom mieste a iba sa pozerá na predstavenie odohrávajúce sa jej pred očami.
Všetko má v priamom prenose, z prvej ruky.
Otočená napoly dozadu, s neskrývaným úsmevom sleduje, ako sa jej spolužiaci dohadujú na tom, kto pôjde zrekapitulovať a zreferovať tých pár poznámok a viet, ktoré im učiteľ povedal na predchádzajúcej hodine. Nemusí skrývať pobavenie, keďže vďaka rúšku nikto nemôže vidieť jej úsmev.

Učiteľ už zatiaľ rýchlo našiel svojho kandidáta, avšak toho nemusel ani veľmi podstatne hľadať.
"David!"
Vyhlási a všetko razom stíchne.
Pohľady sa otočia k chalanovi v tretej lavici pri stene, ktorý si spokojne opisuje a prepisuje domácu z matematiky. Ešte k tomu so slúchadlami na ušiach, nevnímajúc nič okolo seba.
No len čo začuje svoje meno, strhne si ich z uší a otočí sa dopredu, skôr, ako ho jeho spolusediaci pobúcha po ramene, aby sa prebral.

No ostáva šokovaný tým, čo sa deje.
"Čo prosím?"

"Bol si nominovaný na dobrovoľníka."
Vysvetlil mu jednoducho učiteľ.

"Čo deje? O čom je reč? Prečo ja?"
Chlapec sa otáčal pohľadom z učiteľa na svojho spolusediaceho a ostatných okolo, aby mu dali odpoveď a on sa zorientoval a našiel, čo zmeškal.
Trieda sa nad jeho reakciu začala automaticky smiať. Priam si koledoval o to, aby bol vybratý.

"Čaká ťa súd!"
Zakričal ktosi zo zadných lavíc, ako odpoveď na Davidove otázky.
Čím vyvolal ďalšiu vlnu pobavenia.
Ktorú však rýchlo utíšil učiteľ. Kývol rukou aby obžalovaný predstúpil pred sudcu a začal so svojou obhajobou.