Klarino Dieťa

I. Kapitola

Bolo skoré septembrové ráno a ona smutne stála na zastávke autobusu. Bola na druhom konci mesta od školy.  Tam totiž bývali. Nepáčilo sa jej to, musela vstávať vždy veľmi skoro, aby stihla byť na zastávke už pred východom slnka.
A keď k tomu ešte mala aj nultú, kedy musela byť na zastávke o hodinu skôr, a ešte k tomu aj telesnú, presne ako teraz.
Doteraz jej to ani veľmi nevadilo, bolo leto a slnko vychádzalo skoro, lenže sa už blížila zima, čiže aj chladné a tmavé rána, počas ktorých bude musieť sama chodiť na zastávku, kde sa nejaký autobus zastaví iba dvakrát za deň a kedy sa na uliciach objavia ľudia, až keď už ona dávno sedí v škole.
Predtým jej to nevadilo, na tomto odľahlom konci mesta žije celý život, ale odkedy sa vrátila a na zastávku a do školy musí chodiť sama, cíti sa opustená ako ešte nikdy. A to sa, bohužiaľ, stáva a deje každé ráno od začiatku školy.
Prestúpila z nohy na nohu, zase ju čaká v škole ďalší nudný deň, otrávené pohľady spolužiakov a možno aj nejaký ten krik od nejakej  učiteľky, že si odpovede v teste či písomke vysvetlila alebo zdôvodnila po svojom. Bolo by to správne, nevymyslel by si, len by to prerozprávala inak, ako im to  učiteľka vysvetľovala na hodine. To ona robí vždy, aj tie najmenšie blbosti, ako vzorce na matematike, si robí po svojom. Veď v čom je problém ak namiesto x napíše vo vzorci písmeno a. Nič sa tým nezmení, stále to bude len číslo, ktoré do tej rovnice či vzorca treba doplniť, dosadiť. Jej učiteľku to vždy henvalo, preto na písomke počíta dvomi spôsobmi, naschvál aby ju trochu ešte viac nahnevala. Málo kto by to na ňu povedal, lenže málokto ju pozná tak dobre aby sa presvedčil o tom, čoho všetkého je ona schopná. A ona by bola schopná mnohých vecí. Lenže je jedna vec, ktorej schopná nikdy nebude. A to zabudnúť. A odpustiť samej sebe, že sa rozhodla odísť.
Chcela tu ostať, ale jej rodina ju presvedčila aby išla. A tak šla. A teraz to veľmi ľutuje. Keby... Keby tu bola ostala nemusela by teraz pred východom slnka sama stáť na zastávke autobusu. Už nikdy by tu tam nemusela sama stáť. Lenže teraz musí a nie je nič na svete možné aby to zmenila.
Smutne si povzdychla, nikdy si neboli veľmi blízke ale vždy dúfala, že si ju jej staršia sestra aspoň raz všimne. Už je to nejaký ten čas, čo tu nie je a ona si už na to aj pomaly zvykla. No je to pre ňu menej bolestivé a traumatcké ako každodenný život v škole.
Prestúpila z nohy na nohu, pozrela sa pred seba na strechy domov okolo a čakala kedy cez nich presviatia prvé lúče ranného hrejivého slnka, ktoré by osvietili a oteplili nielen zamračené ráno ale ja jej zachmúrené myšlienky a náladu. Všade bolo troj či štvor poschodové domy, kde bývali dve až tri rodiny. Takýchto domov boli plné ulice celej tejto časti mesta. Bol tu menší ruch a väčší ticho a pokoj. Preto sa tu jej rodičia rozhodli bývať.
Pozrela sa na mobil a tam mala jednu neprečítanú správu od mami. Nadávala tomu veľké nádeje, že sa náhodou dozvie niečo nové alebo zaujímavé. Často jej mama ráno posiela esemeksy alebo do tašky pridá lístoček s nejakým odkazom, aby ju povzbudila v škole pri nejakom teste či skúške, alebo len jednoducho motivovala do ďalšieho úspešného dňa.
Dnes to bolo podobné ako vždy;
Moja malá princezná, nezabúdaj ani dnes, že na nejaké nové či neznáme veci nemáš pozerať očami logiky a ani v nich nejakú logiku hľadať. Pamätaj na tie slová a pozri sa svojim srdcom.
Ďalej však už bolo aj čosi iné;
Je mi ľúto ale zase nemôžem poobede prísť, ale sľubujem, že keď prídeš domov porozprávame sa o všetkom.
Samzojeme, čo iné mohla od svojej mami čakať. Zase nemá čas, má prácu a pomáha iným, tým čo to potrebujú a sami si nepomôžu. Tak si to ona vždy vysvetľovala. Namiesto toho aby bola jej mama so svojou dcérou, posielala jej motivačné slová. Lenže ona si už na to zvykla. So svojou mamou si nebola až taká blízka ako napríklad jej kamarátky či spolužiačky. Ale keď do nej niečo potrebovala vždy sa jej snažila čo najviac pomôcť, aspoň tak sa jej snažila vynahradiť to,že s ňou nemôže byť. A dobré na tom bolo aspoň to, že na ňu nekričala, keď dostala od triednej učiteľky správu, že jej dcéra si sama po svojom vysvetľuje učivo a mení dlho zaužívané vzorce. Je však možné, že to robila aj preto aby upútala maminu pozornosť. Ktovie, niekto to už raz povedal, ale ona si nieje vedomá toho, že to je tak.
Lenže, Keď urobí nejakú chybu v písomke či odpovedi na dejepise je to normálne ako boj o odpustenie, ako to nazýva jej babička. Našťastie má dejepis rada a baví ju. Takže to znamená aj to, že ho ovláda najlepšie z celej triedy, čo však okrem učiteľky, vie iba málo kto z jej spolužiakov.
Nechala teda esemesku esmeskou a znovu sa pozrela doľava na cestu, či tam náhodou neuvidí svoj autobus, ktorý by sa rozhodol prísť skôr. No márne by mohla o niečom takom snívať. Bude zázrak ak príde o päť minút neskôr ako je písané v cestovnom poriadku.
Niečo však zrazu upútalo jej pozornosť oproti na druhej strane ulice. Bolo tam niekoľko bytových domov, tak ako všade, všetky okná mali zatiahnuté závesy a žalúzie aby im ľudia z ulice nevideli do obývačky.
Lenže medzi domami, v uličke kam ľudia väčšinou nechodia, sa niečo pohlo. Najprv si myslela, že je to len nejaká zatúlaná mačka, či pes, keď zrazu začula tiché vrčanie. No keď sa tam dala rozoznať ľudská postava, začala sa trochu báť.
Takto skoro ráno tu ešte žiadneho človeka nestretla. 
Alebo to mohol byť aj niekto kto zablúdil a nevedel nájsť cestu k sebe domov.
Lenže po chvíli tam nestála iba jedna postava, bola tam aj ďalšia, ktorá sa však krčila pri zemi, akoby mala každú chvíľu vyskočiť a vybehnúť cez cestu priamo k nej.
No to si s ňou zahráva len jej predstavivosť. Pomyslela si. Určite tam nestoja preto aby sledovali ju.
Naschvál sa im otočila chrbtom a tvárila sa, že niečo robí na mobile.
Napadol jej jeden príbeh, čo jej babka rozprávala, keď bola malá a pred pár dňami jej ho znovu pripomenula. Boli to zlý škriatkovia so žltými očami čo strašili deti, ktoré nechceli jesť zeleninu. Vie, že si ten príbeh babka vymyslela, preto aby jedla brokolicu. Lenže, keď sa obzrela cez rameno, znovu na nich,.ich oči akoby sa leskli zlatím svetlom, a už neboli len dvaja ale traja či štyria. Nevedela ako je to možné, ale vedela, že ten babkyn príbeh je vymyslený. Pamätala slová z maminej dnešnéj správy, na nové veci sa nemá pozerať očami logiky, takže ani neskúmala a ani sa nezaujímala o to čo sú zač. No nebála sa ich, je možné že takisto čakajú na autobus, lenže prečo na druhej strane zastávky?
No začula podivne zvuky aj od domu vedľa zastávky, otočila sa tam a uvidela ako spoza rohu vytŕča hlava v čiernej kapucni, ktorej nebolo vidno tvár iba oči so zvláštnym zlatým odtieňom.
Nemala z toho strach, ale mráz jej po chrbte prebehol.
Bolo to divné, ale nestarala sa o to, len si priala aby ten blbí autobus už konečne prišiel.
Vtom sa niekto zjavil blízko pri nej. No nebola to žiadna z tých divných postáv čo postávali okolo zastávky... či vlastne možno okolo nej...?
Bolo to normálne dievča, možno trochu staršie ako ona, mala dlhé tmavé vlasy dlhé po pás, a oblečená v čiernom.
Nezľakola sa jej, málo čo ju dokáže prekvapiť a to už od detstva, ale nechápala ako sa pri nej táto dievčina zrazu mohla tak rýchlo zjavit.
"Práve včas. Neboj sa." Povedala tmavovláska. Nevdela prečo ale mala pocit, že jej má veriť. A keby si mala vybrať či má zostať na zastávke, kde sa približovalo stále viac tých zvláštnych postáv. Alebo veriť jej, vybrala by si ju. Aj keď nemala najmenšie tušenie prečo. Nikdy v živote ju nevidela.
Prekvapene sa na ňu pozrela.
No dievčina ju zrazu rýchlo a silno schytila za rameno a vyskočila do vzduchu.
Nemala čas nielenže vykríknuť ale ani sa nadýchnuť či vôbec protestovať.
Pred chvíľou stála na zastávke a zrazu ju na rukách nesie to dievča a popri tom, čo je ešte divnejšie, stojí nna streche domu.
"neboj sa, už budeš v bezpečí" Povedalo jej tmavovlasé dievča.
,,ale kto ste?" Opýtala sa konečne, aby sa dozvedela čo sa deje. Nevedela prečo sa to nepýtala predtým ako odleteli zo zastávky na strechu domu za ňou. Bála sa však vykrútiť z jej rúk.
"ešte pred pár rokmi som bola taká ako ty, normálna" Odvetila tmavovláska dosť záhadne.
,,a kto si teraz?" Nechápala tomu čo hovorí, ale nejako tomu aj verila.
"teraz som tvoj záchranca. Tim, vezmi ju."  Tmavovláska ju prehodila presne do rúk jedinému z dvoch ďalších chlapcov, ktorí bežali po bokoch, a tak isto rovnako preskakovali zo strechy na strechu. Nevedela ako je možné, že predtým si ich nevšimla. Asi bola až tak zaujata tým, že s ňou nejaké dievča vyletelo na strachu. Vedela, že to nie je normálne. Ale nechcela v tom hľadať logiku. Lebo tak ako povedala jej mama, pri nových a neznámych veciach nemá hľadať logické vysvetlenie. Ale otvoriť svoje srdce a čo najlepšie pochopiť vysvetlenie, ktoré dostane. A to aj chcela dostať. Čo najskôr.
Na chvíľu si myslela, že je to len sen, a tak čakala, kedy sa buď zobudí alebo dopadne na zem počas letu, čo ju to dievča hodilo do vzduchu smerom k jednému z dvoch chlapcov. No neletela dosť dlho na to aby mohla vykríknuť.
,,ale vážne, kto ste?" Opýtala sa hnedovlasého chlapca, ktorému pristálala priamo v náručí. Mal také isté zvláštne oči ako tmavovláska, ktorá však už teraz zmizla. Nechápala čo sa deje a ani to čo sú oni zač a prečo jej niečo nepovedia. Napríklad to ako je možné, že ju nesú po strechách domov?!A hlavne ako je možné, že oni bežia po strechách domov.?!
"je zaujímavá, že sa nebojí." Povedal ten chlapec, ktorý sa asi volá TIM, podľa toho ako ho oslovilo to dievča.
"to vieš, majú v rodine, že nemaju strach z démonov, aspoň vieme, že je to jej vnučka." Odvetil a pousmial sa ten druhý a potom skočil a zmizol zo strechy za tou dievčinou.
Ten druhý stál či skôr bežal na druhej strane vedľa toho dievčaťa, a oproti Timovy nemal hnedé ale krátke čierne vlasy.
,,koho som vnučka?" Bolo asi trochu zvláštne, že zo všetkých vecí čo sa teraz okolo nej diali sa opýtala práve na toto. Lenže, keď jej nechceli povedať čo sú zač aspoň sa pripojila k ich rozhovoru.
Lenže keď už hovorili o vnučke, hneď jej prišla na rozum jej babička a jej príbehy...
"Angie, vezmi ju."- TIM ju zrazu prehodil naspäť do náručia toho dievčatá, ktore sa vedľa neho zrazu zľava zjavila. "vysvetlím ti to tak, posledných päť rokov svojho nového života som zasvätila hľadaniu Kalrinho dieťaťa a tvoja prababka ju videla ako posledná živú, dáva to zmysel?" Opýtala sa tá tmavovlasá dievčina, očividne Angela, podľa toho ako ju ten chlpaec TIM nazýval.
,,koho videla naposledy živú, Klaru či jej dieťa ?" Opýtala sa jej, aby mala jasno v tom čo práve počula. Chcela čo najviac pochopiť ich rozprávaniu.
"Klaru." Odvetila Angela kus nechápavo a potom sa opýtala. "Ty sa nebojíš?"
Prečo by im nemala pvedať pravdu, keď teraz pochopila to čo jej jej babička hovorila už ako malej. Teraz, z týchto pár infrmácii, ktoré sa od nich dozvedela si poskladala dokopy skladačku, o ktorej si doteraz myslela, že je len kopa nepotrebných a nepodstatných dielkov, ktré sa do žiadnej inej logickej skladačky ani nehodia.
,,Nie, babka ma celý život pripravovala, že budem musieť niekomu pomôcť niečo alebo niekoho nájsť."
Lenže skôr ako mohla jedna z nich položiť ďalšiu otázku tej druhej, zavolal na nich Tim.
"Angie!"
" Ach, nič nevedia urobiť poriadne sami. Tim, uz idem."
Znovu ju hodila Timovy
,,stále však neviem, kto ste vy?"
"Ty si vnučka Margaret, teda tak muž nazval to malé dievčatko, ktoré mala Klara rada." Aspoňže dostala nejakú odpoveď.
,,ale ja viem ako sa volá moja prababka, len neviem kto ste vy." Nedala sa dobyť, keď chcú aby im verila musia jej aspoň povedať čo sú zač.
"teší ma som Timothy." Konečne sa predstavil chlapec, ktorý ju niesol na rukách, a ktorého meno sa už dozvedela, keď medzi sebou s Angelou kričali. Povedal to tesne predtým ako preskočil z jednej strechy na druhú.
"v podstatné sme ochranci pravdy," pridal sa konečne k nejakej odpovedi aj ten druhý, čiernovlasý chlapec.
,,aha a oni?" Opýtala sa a pozrela sa ponad Timothyho rameno aby lepšie uvidela na tých pred ktorými utekajú. Uvidela len rozmazaný obraz obriz zvláštnej tmavej  postavy s veľkými otvorenými  ústami plnými bielych ostrých zubov. A oči žiariace ako jasné svetlo ako zo žiarivky.  Akoby videla tie zvláštne postavy s tými ešte zvláštnejšími očami čo ju pred chvíľou pozorovali zo zastávky. Nechápala čo sú zač a prečo bežia po strechách domov za ňou a tými tromi, čo ju evidentne chcú chrániť pred tými žlotookými zvláštnymi postavami.
Podľa toho ako ju ten Timothy niesol usúdila, že  ich asi nemala vidieť.
"prízraky." Odpovedal jej, v čo popravde ani neverila, že sa stane.
"Všetko ti vysvetlím..." začala Angie ale neodpovedala, lebo ju niekto chytil a stiahol preč. Očividne jeden z tých prízrakov.
"O chvíľu výjde slnko, a bude po všetkom." Vyhlásil zrazu Timothy.
,, Čo sa stane?" Chcela vedieť, aby mohla do svojej pomotanej skladačky pridať ďalší kúsok. No mohla si myslieť, že práve na toto odpoveď nedostane. Vtom sa vedľa Timothyho zrazu zjavila Angie.
"dobre, Dorian ich odvedie na druhú stranu, máme chvíľu čas kým vyjde slnko."povedala a zastavili z ničoho nič na streche s mnohými komínmi. A schovali sa za jedným z nich.

[Takže, toto je môj ďalší príbeh, nad ktorým už nejaký čas pracujem. Viem, že začiatok zatiaľ nič moc, ale dúfam, že sa Vám postupne zapáči a budete ho čítať. 😁
Už teraz Vám poviem, že absolútne netuším, kedy a ako často, budem písať nové časti. Ale keďže to bude o cestovní v čase, prosím berte ohľad aj na to, že si k tomu musím zisťovať aj skutočné informácie, aby som tam nepoplietla nejaké skutočné historické udalosti.
A vopred sa ospravedlňujem, ak mi to bude niekdy trvať možno aj pár týždňov, keďže teraz začínam aj na novej škole s doslova šialeným rozvrhom. 😁😆
Dúfam, že vy to v škole zvládate. 😄
To je asi všetko, čo som chcela a ešte sa ospravedlňujem, za nejaké gramatické chyby, čo som si nevšimla...  😁
😘😘💜💜]