Klarino Dieťa

XIX. Kapitola

Tak ako predtým, aj teraz sa sama na seba hnevala, že odišla. Že sa rozhodla odísť. Že sa nechala presvedčiť k tomu, aby odišla. Predtým si povedala, že už neodíde, že už nebude taká hlúpa. Že kvôli jednej nádherne vyzerajúcej možnosti k poznaniu niečoho nového a zaujímavého, neopustí to čo pozná. Svoje jasné, stabilné miesto. Svoj domov, svoju rodinu.
Lenže urobila to.
Nechala sa nahovoriť. Opäť. Opäť sa nechala presvedčiť, že je to právne rozhodnutie, dokonca to najlepšie.
Ako veľmi sa len sama na seba hnevala, keď kráčala so sklonenou hlavou smerom k svojmu domovu.
Nevedela, koľko času ubehlo od doby, čo ho opúšťala. Vedela to, ale len ona sama. nevedela, ako to videla za ten čas jej mama.
Čo si o nej myslela, že kde je.?
Mala byť u babičkinej sestry, u pratety Magdy. Ale v podstate ju ani neujímalo, čo si bude jej mama myslieť.
Chcela sa len čo najskôr vrátiť domov a už nikdy z neho neodísť.
Prisahala si, že už nikdy, ani za svet neodíde. Nechce sa znova sama v sebe sklamať a opäť docitovať tú prázdnotu, strach a bolesť, ktoré tak rýchlo vystriedali úžas, nadšenie a radosť.
Presne to isté sa stalo aj predtým.
Vrátila sa domov a... jej sestra Monika už doma nebola. Už nebola nikde. Odišla presne v čase, kedy ona bola preč. A za to sa vinila. Že sa s ňou nemohla rozlúčiť. Povedať jej, ako ju má rada, hoci sa ony dve v láske nikdy moc nemali. No tak to medzi sestrami predsa býva.

Bolo normálne jesenné poobedie.
Chladné a studené.
Septembrové.
Vietor fúkal a rozháňal jej vlasy okolo tváre. No neriešila to.
Kráčala ďalej po chodníku uličkami pomedzi troj a štvor poschodové bytové domy. Nikde sa nepohlo nič, okrem holých konárov stromov, ktoré ohýbal vietor. Sem tam okolo poletovali farebné listy, s ktorými sa pohrával vánok. Polorozfúkaná kopa suchých listov sa nachádzala aj vedľa tmavohnedých dverí, ku ktorým akurát mierila.
Vybrala z vrecka zväzok niekoľkých kľúčov a kľúčeniek a tým správnym otvorila vchodové dvere. Vošla dnu a pomohla im rýchlejšie sa zavrieť, aby dovnútra neprefukoval chladný vzduch.
Bol to starý dom, tak ako v podstate všetky naokolo. No mala ho rada, bol to jej dom. Jej domov.
Opierajúc sa stále chrbtom o dvere sa rozhliadla dookola.
Nič sa nezmenilo. Steny boli natreté hnedo okrovou vyblednutou nevýraznou, no predsa do očí bijúcou farbou, kachličky na zemi v podobnom odtieni.
Na pravo na konci chodby boli jeny dvere, vedúceho do prvého z bytov. Bytu ich susedky, pani Natálie, ktorá v ňom bývala so svojim tretím manželom a ich osemročným synom. Zjavne on zametal to lístie spredo dverí. Rovnako aj v zime odpratával sneh. Teda manžel, nie syn. Ten osemročný syn bol závislejší na mobilných telefónoch a počítačoch viac ako nejaký tínedžer.
O kúsok ďalej oproti ich dverám boli dvere vedúce dolu do pivnice. A kolmo na nich zase ďalšie vedúce dozadu von, na dvor.
Vyšla hore po schodoch, po jej ľavej ruke, na druhé poschodie, na ktorom bývali. Schody potom pokračovali ešte vyššie, na posledné, tretie poschodie.
Tam bývala ich druhá susedka, pani Alica, strašia, mierne čudnejšia, dáma obľubujúc varenie, pletenie, hudbu a, samozrejme, mačky. Neraz im chodila klopať, aby ich ponúkla všelijakou bábovkou, či perníkom. Bola milá, prvý manžel jej zomrel, skôr, ako mali deti a znova sa už nevydala.
Bol to ten typ človeka, s ktorým, keď ho stretneš, dokážeš sa rozprávať dlho a o ničom, ale predsa v dobrej nálade. Ale radšej sa pred ňou nenápadne ukryješ, ako svojvoľne začať rozhovor.

Akurát sa chystala odomknúť dvere vedúce do ich bytu, už si pripravovala kľúč, keď sa zrazu samé otvorili.
Bola prekvapená. Nevedela, že jej mama bude doma a ani to, že ju videla prichádzať.
No osoba stojaca za nimi ju prinútila zamrznúť na mieste na prahu dverí.
Niekto skutočne videl, ako sa blíži uličkou smerom k domu. Avšak jej mama to nebola.
Bol to niekto úplne iný. Bola v šoku. Prekvapene a užasnuto sa dívala do tváre osoby pred sebou. Ani nedýchala. Nezmohla sa k ničomu.
Myslela si, že sa predsa vracia domov, preč od všetkých kúziel a čarov. Od všetkého, čo sa odohrávalo v tej čudnej inej dimenzii bez názvu. Odišla predsa od cestovania v čase.
Povedala si, že už to nikdy robiť nebude. Tak ako je teda, do pekla možné, že pred ňou stojí niekto, kto už tu rozhodne nemá byť?!