Frozen Moments [HP Fanfiction]

Epilóg

„Nadišiel koniec,

a aj keď plačem,

dnes sa cítim šťastná,

pretože tvorím súčasť teba."

(RBD – Adios)

Bol večer, na oblohe jasne žiarili hviezdy. Bolo ich tam tak veľmi veľa, že nebolo možné ich spočítať a predsa len sa o to niekoľkokrát v živote snažila. Teraz už bola dosť stará na to, aby vedela, že sa to nedá a predsa len ich znova a znova rátala, keď stála na terase. Pritom sa usmievala a popíjala z horúcej čokolády.

„Tak aké to je byť zase o rok staršia?" doberal si ju jej o rok mladší brat. Nebol jej skutočný brat, ale predsa len väčšinu svojho života vyrastali ako súrodenci. Mali sa radi ako súrodenci, aj keď nemali rovnakých rodičov. To nebolo dôležité, dôležitá bola súrodenecká láska, ktorú medzi sebou mali.

„Vzhľadom na náš vek povedala by som, že dosť vyčerpávajúce," pousmiala sa a otočila sa k nemu. „Je to ako čakať, kedy konečne zaspíme aj my, no nie?"

Prikývol. „Veru, teším sa na to," priznal sa jej.

„Skutočne?"

„Iste, Hope, predsa len je to už desať rokov, čo som nevidel Victoire," posmutnel Teddy Lupin. „Chápeš to? Je to už desať rokov, čo zomrela. A keď si k tomu pripíšem fakt, že som nikdy nepoznal rodičov... zaspať bude krásne."

„Ešte nesmieš umrieť, Teddy Lupin," položila mu ruku na rameno. „Tvoja jediná vnučka sa o mesiac vydáva. Nemohol by si chýbať na Andromedinej svadbe. A už vôbec nie, keď si berie môjho vnuka Edwarda."

Teddy prikývol. Miloval svoju vnučku Andromedu. Tak veľmi mu pripomínala všetky ženy, ktoré miloval vo svojom živote – Victoire, Dorie, svoju babičku a hlavne mamu, ktorú síce nikdy nemal možnosť spoznať, ale vedel o nej toľko, že by o nej mohol rozprávať celé roky. „Máš pravdu, Hope, ako obyčajne."

„Ja viem," pousmiala sa. „A zase sa spojí naša rodina a okrem toho, najkrajšie na tom je, že Andromeda a Ted znova spolu. Ako tvoja babka a dedko. Tvoja malá Andromeda má meno po tvojej babičke a môj vnuk Edward má meno po tebe..."

„A aj po mojom dedkovi," prikývol.

„Áno, je mi ľúto, že mňa poznal a teba nie," dodala Hope a Teddy sa smutne usmial. „Zajtra všetci prídu. Všetky deti."

„Určite budú chcieť počuť ich obľúbenú rozprávku," prikývol. „Ako ju len malá Minerva nazvala?"

„Zamrznuté momenty," prežmurkla Hope slzy. „Najkrajšia rozprávka."

„Skutočný príbeh," opravil ju Teddy.

„Presne," prikývla Hope. „Tak poď, vrátime sa do obývačky, nech tam nie sú Sophie a Harry sami. Oni sú od nás starší, a predsa len sa ešte toľko nezberajú na odchod ako ty. Dokonca Harry prežil už takmer všetkých zo svojej najbližšej rodiny a je to naozaj Chlapec, ktorý prežil. Dal tomu nový význam!"

„Pre Merlina, Hope!" Teddy sa zasmial a ťažkopádne jej otvoril dvere. Bolo to pre neho už namáhavé, rovnako ako chôdza. Pre Hope nie, ona sa pohybovala stále dosť ladne, akoby na nej ani nebol vidieť jej vysoký vek. Len vlasy, ktoré zvykla mať hnedé, mala úplne biele a na očiach mala okuliare. Teddy nemal už žiadne vlasy, už niekoľko rokov.

V obývačke na nich čakali Sophie a Harry. Sophie mala rovnako biele vlasy, učesané do elegantného uzla. Vždy bola veľmi upravená, stále pekná, ale úplne slepá. Harry sedel pri nej a čítal jej Denného Proroka. Pri stoličke mal opretú svoju paličku, bez ktorej by neurobil ani krok. Vlasy mal šedivé a rovnako aj bradu. Okuliare ešte silnejšie ako kedysi a bol veľmi chudý a kolená mal úplne kostnaté.