Kapitola 2.

588 34 2
                                    

Prvý normálny deň školy, prvá hodina matematiky, prvé mučenie.
,,Tabuľa nezotretá, stoličky nezložené a dokonca ani nemáte kriedy! Ako si to predstavujete?!" jakot matikárky by prebudil aj mŕtveho. Nadi ten krik prepaľoval uši. Cez prázdniny si zvykla na pokoj a niečo takéto jej absolútne nechýbalo..
Matikárka, celá pobúrená z ich správania, rozdala papiere s príkladmi a odišla do kabinetu pre kriedy.
,,Vieš to počítať?" Nakukol jej Tobias ponad plece. Naďa si až teraz uvedomila, že s ním skutočne sedí v jednej lavici.
,,Hmmm? Hej viem, prečo?" Zamumľala po chvíli.
,,Skvelé, výsledky napíš aj do môjho zošitu" cekol, zošit hodil pod Nadine ruky a otočil sa ku svojim kumpanom.
,,No tak to rýchlo zabudni, ja ti otroka robiť nebudem" povedala pokojne hoci mu mala chuť vraziť. Podvihol obočie a prepálil ju pohľadom.
,,Zopakuj to!" Zavrčal. Naďa len prevrátila očami a ďalej sa venovala príkladom. Tobiasov zošit už dávno vrátila na jeho stranu lavice. Hoci vedela, že si práve zapísala na popravu, odmietala niekomu posluhovať.

Konečne bola doma. Pripadala si akoby celý deň nosila uhlie, no popritom len sedela v lavici a pohľadom posúvala ručičky na hodinách.
Vstúpila do domu, tašku zhodila ku dverám a keď sa chystala do izby, zarazila sa. Niečo bolo zle. Z kuchyne sa ozývalo len strašidelné ticho rušené ťažkými nádychmi.
,,Mama?" Spýtala sa po chvíli.
,,Som v kuchyni Naďka" v jej hlase bol počuť strach a Nadi pomaly ale isto zapadalo všetko do seba. Rýchlim krokom sa presunula do kuchyne, kde našla mamu sediacu za stolom. Hlavu mala schovanú v dlaniach a na stole svietil mobil.
,,Naďka, otec príde" šepla. Nadi sa zatočila hlava. Podoprela sa steny, no neskôr sa po nej zviezla na zem. Svojho otca moc dobre nepoznala. Vedela o ňom že je boss jednej z ruských mafii a aj preto tak veľa času trávil mimo domu. Vždy keď sa vrátil, mala mama aj s Naďou strach o život. A keď ich to raz prestalo baviť presťahovali sa na Slovensko.
,,Príde ešte dnes večer" mama ju vytrhla z rozmýšľania. Obidve si len ticho povzdychli.
,,Mám ho rada, no viac mi vyhovuje život normálneho dievčaťa... Nie mafiánovej dcéry..." Ticho sa ako opar znášalo nad kuchyňou až kým sa neotvorili dvere.
,,Som doma!" Ozval sa od dverí hrubý hlas a Nadi prešiel po chrbte mráz. Mama vypleštila oči a rozbehla sa do chodby. Nadi netrvalo dlho a pridala sa k nej.
,,Dobrý deň, otec" šepla Naďa. Kývol jej na pozdrav a podal malú krabičku.
,,Darček pre moju krásnu dcéru" nebyť otcovej príšernej práce, ich rodina by bola dokonalá. Milujúca matka, milujúci otec a milujúca dcéra. Naďu pri tej predstave striaslo. Myšlienkami sa vrátila do reality a otvorila krabičku.
,,Ďakujem otec, ale nemuseli ste si so mnou robiť starosti. Stačí mi, že ste opäť doma" nechápala kde sa v nej berú tieto slová. Netušila z ktorej časti mozgu to prišlo, no bola za to vďačná. Bola vďačná za to že aspoň jej mozog pracuje kým je ona mimo.
Celú večeru nik neprehovoril. Priestorom sa ozývali len nádychy, buchot príborov o taniere a zvuk hodín na stene. Zvuk zvončeka jej prvýkrát neprišiel tak otravný, dokonca zaň ďakovala.
,,Idem" nečakala na reakciu rodičov a rozbehla sa k dverám. ,,Dobrý deň, prajete si?" Vo dverách stal mladý chalan s úsmevom od ucha k uchu.
,,Tykaj mi a volaj ma Marián" Naďa stala medzi dverami ako obarená. ,,Pracujem pre tvojho otca..." dodal a možno by aj pokračoval, no otec ho ťahal do domu. Naďa sa vrátila za stôl. Mama už priložila tanier pre zrejme čakaného hosťa a ešte väčšmi sa snažila schovať svoju nervozitu.
,,Kto to je mami?" Šepla Naďa.
,,Nepoznávaš ho?" Prekvapene na seba pozerali, no mlčali lebo otec a neznámy Marián vošli do jedálne.
Po večeri sa premiestnili do obývačky. Naďa ešte stále nechápala Mariánovu prítomnosť. Čo u nich chcel? Potreboval niečo alebo to bol len otcov veľmi dobrý priateľ? Mama sa po chvíli vrátila do kuchyne a otec jej išiel ochotne pomôcť. Naďa s Marianom v miestnosti osameli.
,,Ty si ma nepamätáš, však?" Marián priam šepkal akoby to nemohol počuť nik iný. Naďa sa mu zadívala do očí akoby v nich hľadala spomienku. Nakoniec len rázne pokrutila hlavou a odvrátila pohľad.
,,Mala by som? Si o niekoľko rokov starší otcov priateľ" Marián sa pousmial, no bol to skôr taký ten smutný úsmev.
,,Mám len 23.. a tvojho otca a aj teba poznám skoro celý môj život" Naďa mykla plecami akoby ju to nezaujímalo, no popritom horela zvedavosťou. Otvorila ústa, že niečo povie, no otec s mamou sa vrátili do obývačky. Marián pozrel na otca a jemne pokrútil hlavou. Naďa takmer vykríkla. Hnevalo ju že ako jediná nevie čo sa tu deje. Hoci sa už v obývačke strhol rozhovor, ona stále blúdila v myšlienkach a hľadala odpovede. Ešte pár krát sa zadívala na Mariána. Vlasy čierne ako noc mu siahali na čelo, oči modré ako nezábudky svietili na jeho bezchybnej pleti. Chutné jamky v lícach, plné pery. Malá jazva pod obočím. Ten opis jej bol známy. Akoby ho poznala niekoľko rokov no zároveň len chvíľu.

Spomienka:
Naďa sedí na schodoch a na niekoho čaká. Po chvíli sa objaví mladý chalan, jednoznačne starší od nej. Ruku si drží na oku a tvar krivý od bolesti. Čierne vlasy prilepené na čele, modré oči lesklé od sĺz, plné pery spojené v jednu priamku.
,,Čo sa ti stalo?!" Jej hlas bol piskľavý, nespoznávala ho.
,,Hmmm.. pobil som sa" zavrčal a ruku spustil ku telu. Okolie oka mu začalo modrať a spod obočia tiekol pramienok krvy.
,,Maroš, už som ti vravela aby si nerobil blbosti" zas ten piskľavý hlas.
Koniec spomienky.

Jemne ju striaslo. Kto bol ten Maroš ktorého videla v spomienke? S kým a prečo sa pobil? V tom sa zarazila a svoj pohľad zvrtla na Mariána ktorý sedel vedľa nej.
,,Maroš?" Zašepkala potichu. Keď sa na ňu pozrel a vyvalil oči zalapala po dychu. Vytesnila všetky spomienky na svojho najlepšieho priateľa. A teraz keď sa na neho pozerá vidí v ňom malého Maroša, ktorého poznala ako malá. Veľmi a zároveň vôbec sa nezmenil.
,,Spomenula si si?!" Až teraz si uvedomila to ticho v miestnosti a až teraz si všimla, že sa na ňu všetci pozerajú. Stále utopená vo svojich spomienkach jemne prikývla.

Nothing else Where stories live. Discover now