Nothing else

Kapitola 5.

Ráno ju zobudila až vôňa palaciniek. Prvotnú radosť vystriedalo zdesenie. Jej rodičia už dávno opustili dom. Potichu vyliezla z postele, chodbou prešla ku kuchyni a nakukla za roh.

,,Dobre ráno princezná. Raňajky sú na stole." Naďa stala vo dverách a lapajúc po dychu sa snažila spracovať čo vidí.

,,Maroš?" Zachrapčala. Až teraz sa na ňu pozrel s úsmevom od ucha k uchu. ,,Čo tu robíš?"

,,Tvoja mama ma na dnes zamestnala ako tvoju pestúnku."

,,To si sa len kvôli mne vrátil z Ruska?" Posadila sa za stôl a odhryzla si z palacinky.

,,Z Ruska?" Z tváre mu zmizol úsmev a zahľadel sa do prázdna. ,,Povedal ti to otec... Typujem." Len prikývla a pozrela na neho.

,,Čo sa deje?" Prisadol si k nej a rukou si podoprel hlavu.

,,Pre tvojho tatka som len zamestnanec, keby sme sa nedajbože my dvaja...," Zabehlo jej a v tvári sčervenala.

,,Prepáč, mám na teba len hŕstku spomienok... Poriadne ťa ani nepoznám," zašepkala, kým jej hľadel do očí.

Spomienka:

Zobudila sa v nemocnici. V ruke infúzia, v hlave jej treští. Vedľa nej, na stoličke, spí neznámy chalan. Odkašľala si.

,,Naďa! Ani si nevieš predstaviť ako som sa o teba bál," nahol sa k nej, no ona sa odtiahla.

,,Vy ste doktor?" V tvári sa mu blysla bolesť.

,,Len zdravotný brat, idem zavolať lekára, zatiaľ lež." Po líci sa mu skotúľala slza, no skôr než sa niečo spýtala, vybehol z miestnosti.

Koniec spomienky.

Nadi z celej spomienky docvakli len dve veci. Muselo sa stať niečo vážne, keďže sa zobudila v nemocnici a ten zdravotný brat bol Maroš.

,,Vrátila sa ti spomienka," zašepkal Maroš, akoby jej čítal myšlienky. Len prikývla.

,,Zobudila som sa v nemocnici, infúzia v ruke. Vedľa mňa si sedel ty, no nepamätala som si ťa." Ťažko sa nadýchla. ,,Nechceš mi povedať, čo to bolo za spomienku?"

,,Uhádla si, nechcem." Postavil sa od stola, zobral taniere a vložil ich do umývačky. ,,Pozrieme si nejaký film?" Náhla zmena témy jej len potvrdila, že Maroš niečo tají. Vedela, že nemá zmysel niečo sa pýtať a tak len prikývla.

Tobias:

Začala sa prvá hodina a stolička vedľa mňa ešte stále zíva prázdnotou. Trujková nie je v škole. Nieže by mi chýbala, len ma desí predstava, že kvôli mne leží v nemocnici. Hlavou mi išli vsetky mozné scenáre, čo jej môže byť. Z premýšľania ma prebral úder do ramena.

,,Andrej, dúfam, že máš dobrý dôvod, prečo si to urobil." Zavrčal som, no on sa uškrnul.

,,Matikárka sa s tebou rozpráva." Svoj pohľad som zvrtol k tabuli. Matikárka červená od zlosti, zlovestne podupkávala nohou.

,,Keďže pán Chomek nepotrebuje môj výklad," podišla ku mne a na lavicu mi položila papiere, ,,toto si môžte vypočítať von na chodbe!" Prst namierila na dvere. V hlave som ticho zanadával, učebnice hodil do tašky a odišiel z triedy. Prešiel som na veľkú chodbu, sadol si na zem a oprel sa o jednu zo stien.

,,Chomek! Prečo nieste v triede?" Riaditeľ stál pár krokov od neho. Opäť som ticho zanadával. Dnes mám proste hroznú smolu.

,,Hárová, učiteľka matematiky, ma vyhodila z triedy, lebo som chvíľu nedával pozor," zavrčal som.

,,Nebudem sa k tomu vyjadrovať, keďže sa s vami chcem porozprávať." V hrdle mi z nervov navrela guča.

,,Aký mám problém?"

,,Nemáte problém, len Trujková vďaka vám nieje v škole a tak," podal mi nejakú obálku, ,,by ste jej toto mohli zaniesť a rovno dať odpísať aj úlohy." Možno by som protestoval, no zazvonilo.

Zaparkoval som môjho čierneho miláčika pred domom Trujkovcov. Stálo tu hneď niekoľko áut. Takže zjavne spoznám Nadiních rodičov. Prešiel som ku dverám, zazvonil a spotené ruky si utrel do nohavíc. Čoho sa to vlastne bojím?!

,,Hmm ahoj, pomôžem ti nejak?" Otvoril mi chalan. Vyšší odo mňa a rozhodne aj starší. Naďa má brata? Nie, nepodobá sa na ňu. Je to jej chalan? Prečo má to vôbec zaujíma? Striasol som sa. ,,Som niečo ako Nadina óperka..." Zjavne si všimol moje zaskočenie.

,,Ehmm.. ja len, doniesol som jej nejaké veci zo školy." Chalan sa zasmial a vtiahol má dnu do domu.

,,Kto to bol?" Nadina hlava vykukla spoza rohu, no keď ma uvidela, stŕpla. Neupravené vlasy, rozťahané tričko z jednorožcom a ružové kraťasy, ktoré boli také krátke, že ich ani nebolo vidno. Chalan má tľapol po ramene a odviedol do kuchyne.

,,Daj jej čas nech sa upraví.." Prikývol som. ,,Ty si?" Spýtal sa.

,,Tobias Chomek." Predstavil som sa a nastavil ruku.

,,Marián Basiliev." Prekvapene som na neho pozrel. ,,Rus." Šepol a potriasol mi rukou. Trápne ticho narušila až Nadina prítomnosť. Vlasy si učesala do copu, ale to bolo tak všetko, čo sa na nej zmenilo.

,,Čo potrebuješ Tobias?" Podal som jej obálku od riaditeľa a príklady z matiky, ktoré boli pôvodne určené mne.

,,Prídeš už zajtra?" Hlas som mal divný, akoby ani nebol môj. Marián sa pokúsil schovať úškrnok. Len prikývla a jasne dala najavo, že ju moja prítomnosť obťažuje. Postavil som sa, kývol Mariánovi a odišiel som.

Tobias:

Chvíľu pred zvonením sa do triedy dovalila aj ona. V tvári červená, viditeľne zadychčaná, určite zas nestíhala na autobus. Z uši vytiahla sluchátka, no skôr než ich odpojila, jedno som jej zobral a priložil ho k uchu.

,,Ty počúvas Eminema?" Prekvapene som sa na ňu pozeral.

,,Áno, prečo?" Jej výraz bol nečitateľný.

,,Čakal som, že počúvas Biebera, 1D alebo BTS." Rázne pokrútila hlavou.

,,Relax woman, you know that I'm only kidding with you Got a twisted sense of humor, it's warped, but I didn't hit you. I think you're finally starting to get the picture." Odrepovala kúsok. Ostal som ako zamrznutý a z tranzu má prebral až jej smiech.

,,Tak toto by som o tebe v živote nepovedal." V lícach bola červená od zahanbenia. Možno by táto chvíľa trvala večne, keby sa do triedy nevrútila matikárka a nerozdala písomky. Pozrel som sa na zadanie a povzdychol som si. Bol tam ten typ príkladov, na ktoré som sa včera tak jednoducho vykašľal. Rukou som si podoprel hlavu a zahľadel sa do papiera. Očakával som, že sa výsledky niekde v mojej hlave zrodia, no prekvapenie sa nekonalo. Bol som ešte väčšmi zmätený. Z čírej zúfalosti má prebrala Nadina ruka, položená na mojom stehne. Stuhol som a prekvapene sa na ňu pozrel. Cítil som červeň v lícach a všetok ten zmätok v mojej hlave. Chytil som jej ruku a keď som sa ju pokúsil odsunúť z môjho stehná, v ruke mi ostal malý papierik. Nepokúšala sa ma rozptýliť, len mi podávala ťahák. Naďa sa usmievala, určite si všimla ako som z jej dotyku stŕpol. V hlave som zanadával a pustil sa do počítania.