Nothing else

Kapitola 26.

Od rána rozmýšľala nad včerajšou poradou. Vnímala ju len tak najedno ucho a až dnes jej dochádzali slová. Zabili niekoľko ľudí a odišli. Nechali tam mŕtveho Sebastiána ďalších 3 jej ľudí. Len ona a Tobias vyzerali vystrašene. Ostatní si už za tie roky zjavne zvykli.

Zvuk zvončeka jej skoro privodil infarkt. Obliekla si vestu, na ňu župan a do vrecka strčila zbraň. Po včerajšku už inak dvere otvárať nebude. Postarší pán si ju premeral pohľadom a slabo sa usmial.

,,Prepáčte, že som vás zobudil slečna, ale prišiel som pre vašu mamu, presne tak ako sme sa dohodli." Hlas mal jemný a pohľad ustarostený.

,,Ste sám?" vyzvedala.

,,Nie, prečo?" Naďa trochu zaváhala a prešliapla na mieste. ,,Matka o ničom nevie?" spýtal sa akoby jej čítal myšlienky.

,,Chcela som jej to povedať keď bude triezva, no ona už asi týždeň triezva nebola," ani náznak súcitu.

,,Hovoríte to ako by vám na nej nezáležalo," konštatoval.

,,Viete, odkedy pije už ma niekoľkokrát vyhodila z domu a niekoľkokrát zbytočne prefackala. A keď každý deň nájdete doma opitú kurvu namiesto vašej matky, stratia sa všetky city, voči danej osobe," odsekla.

,,Dobrý deň, čo sa tu deje?" kúsok od dverí sa objavil Maroš.

,,Prišli sme zobrať pani Trujkovú na protialkoholické," odvetil chlap a z tváre mu zmizol úsmev. ,,Idem pre kolegu a pôjdeme ju zobrať," dodal a odišiel k veľkému autu, ktorým prišiel.

,,Čo tu robíš?" zvrtla svoju pozornosť na Maroša.

,,Kamery. Aleksej mi dal vedieť, že k tebe prišla návšteva. Ako si im mohla len tak otvoriť? Čo ak by to boli ľudia ako tí včera?" posledné slová zavrčal. Opatrne odhrnula kúsok županu, aby ukázala vestu a len jemne si buchla po vrecku so zbraňou.

,,A navyše s tým pánom som to vybavovala aj u nich vo firme." Mykol plecami.

,,To nemusí nič znamenať. Požiadaj ich, či ich môžem prehľadať. A potom si ich pustí do domu," prosebným pohľadom jej skúmal tvár. Dúfal, že ho zas neodbije nejakým príkazom, ktorý nebude môcť ignorovať. Rezignovane prikývla.

,,Toto je môj kolega. Môžeme ísť pre vašu pani maminku?" Naďa si neznámeho prezrela od hlavy po päty.

,,Môže vás tuto môj," pozrela na Maroša a hľadala správne oslovenie. ,,Tuto môj priateľ prehľadať? Viete, preistotu." Marošovi z toho oslovenia zabehlo, no snažil sa to zamaskovať kašľom.

,,Je to nutné?" spýtal sa neznámy.

,,Hovorí vám niečo meno Dimitrij Trujka?" Maroš to hovoril s miernym úškrnom.

,,Nech sa páči, ale aj tak sme čistý," zavrčal neznámy a nechal sa Marošom prehľadať. Keď usúdil, že sú čistý, pustil ich dovnútra. Naďa veľmi ďakovala za vysoký plot, toto by sa susedom vysvetľovalo naozaj ťažko. Všetci si to namierili do spálne. Opatrne otvorila dvere a nakukla dnu. Matka s fľaškou v ruke listovala rodinným albumom, no keď si všimla Naďu znechutene mľaskla.

,,Toto je moja izby. Nemáš tu čo robiť," osopila sa.

,,Chcem ti len dobre," zašepkala a do vnútra izby pustila dvoch chlapov. Hneď ako matka pochopila, čo sa deje, začala zbesilo pobehovať po izbe.

,,Ty jedna malá kurva! Som tvoja matka! Nemôžeš ma dať do liečebne!" vrieskala po nej. Zohla sa pre lampu a hodila ju po Nadi. Našťastie jej alkoholom ochromený mozog mieril biedne a lampa sa s rinčaním rozbila o stenu. Naďa pozrela na Maroša a kývla smerom do izby. Nečakal na slová a pomohol tým dvom, chytiť besniacu matku. Neznámy jej pichol injekciu, ktorá ju mala aspoň trochu omámiť a spolu s Marošom a postarším chlapom ju vyvliekli z izby do auta. Naďa sa popri stene zviezla na zem a hlavu si schovala do dlaní. Tú ženu, už síce nemala rada, no stále to bola jej matka. A navždy ňou aj zostane.

,,Si v pohode?" Maroš kľačal pri nej.

,,Urobila som dobre?" spýtala sa. Hlas mala chrapľavý ako sa snažila udržať vodopády sĺz.

,,Pre tvoju mamu je to to najlepšie. Keď jej pomôžu, ešte ti poďakuje. Uvidíš." Slabo prikývla a venovala mu jemný úsmev.

,,Ostaneš tu dnes so mnou?" Prekvapene na ňu pozrel.

,,Samozrejme. Dáš si palacinky?" Jej úsmev od ucha k uchu mu stačil ako skvelá odpoveď.

Skôr než sa pustila do raňajok, zbehla ešte do sprchy, kde asi tisíckrát prehodnotila rozhodnutie povedať mu to. Povie mu to až večer, alebo zajtra ráno. Tak to bude najlepšie.

,,Utopila si sa alebo len nechceš vyliezť z teplej sprchy?" Marošov vysmiaty hlas sa ozýval celou miestnosťou.

,,Utopila," odsekla so smiechom, no keď sa natiahla po uterák, jej úsmev zmizol. ,,Maroš?"

,,Áno?" zvedavosť v jeho hlase bola hmatateľná.

,,Zabudla som si uterák." Červeň jej stúpla do líc i keď nevidela ako sa tvári.

,,Mám to brať ako povolenie, doniesť ti ho a pritom čeliť pokušeniu vidieť ťa v sprche?" Vyprskla smiechom.

,,Ak sa na mňa skúsiš pozrieť, dám ťa vykastrovať."

,,To by si mi neurobila!"

,,Stavíš sa?" Smiech na opačnej strane dverí ustál, keď sa pomaly otvorili. Maroš si na očiach držal ruku a druhou jej podával uterák. ,,Vďaka," odsekla.

Ani sa nenazdala ako rýchlo prišiel večer. Je pravda, že cez deň nemala čas myslieť na nič iné ako na Maroša. Dokonalo zamestnával jej myseľ všetkým čo robil.

,,Prečo si sa tých dvoch spýtal, či poznajú otca?" nedalo jej nespýtať sa.

,,Každý sa toho mena zľakne a povolí. Ak by neustúpili asi by som zobral tvoju zbraň a prehnal im hlavou guľku," nezaujato mykol plecami.

,,Hovoríš to s úplným kľudom! Desí ma to."

,,Za ten čas som si zvykol na strašne veľa vecí. Toto je pre mňa pomerne normálne." Prikývla. ,,Inak dávnejšie si spomínala, že by si sa chcela porozprávať." Náhla zmena témy ju zaskočila. Čo Maroš skrýva?

,,Á-áno, ale to je nepodstatné." Maroš sa k nej prisunul bližšie a pozrel jej do očí.

,,Nevyzeráš, že by to bolo nepodstatné," odhadol ju, no ona mu to nedokázala povedať. ,,A navyše ako si sama dnes povedala som tvoj priateľ. A frajerovi môžeš povedať všetko." Slabo sa pousmiala. Očami sa vpíjala do tých jeho, no potom pohľadom prešla na jeho pery. Všimol si to a tak ju len jemne pobozkal. Jej telom sa prehnalo hneď niekoľko emócií. Pozitívnych emócií. Za lem trička si ho pritiahla bližšie, na čo ju on jemne zhodil do postele. Rukami sa zaprel popri jej hlave a mierne sa odtiahol sa.

,,Naďa?" hlas mal chrapľavý, no ešte vždy veľmi príjemný.

,,Ja-ja len, chcem to skúsiť," zašepkala. Cítila ako sa jej opäť do líc nahnala červená farba a ona si tvár zakryla rukami. Jemne ju bozkal na hánky až kým ich nedala preč z tváre.

,,Rád by som, ale nemám pri sebe prezervatív." Ak bola doteraz červená, teraz musela byť minimálne bordová.

,,Ani nám ho netreba." Ešte viac sa od nej odtiahol. Opäť si ho pritiahla a pobozkala ho. ,,Tak som to nemyslela."

,,Si si istá?" pohľadom skúmal každý milimeter jej tváre.

,,Tak ako ešte nikdy." Dlaň mu priložila na líce a palcom mu opísala línie pier. Druhou rukou mu vošla do vlasov a strhla ho k sebe. Len sa pousmial do bozku a opatrne jej vyzliekol tričko. V mysli sa jej objavili spomienky na únos, no ona ich potlačila do úzadia. Teraz chcela vnímať len Marošove sladké pery a jemne dotyky. A presne to aj robila, keď jej perami prešiel na krk.