Nothing else

Kapitola 7.

Ako posledných pár dní tak aj toto ráno ju Tobias čakal pred domom. V ruke cigareta, na perách úsmev. Odkedy chodia ráno do školy spolu, viac si rozumejú. Naďa dokonca uznala, že nie je až taký chuj ako sa tvári. Keď prechádzala okolo neho, dym jej fúkol do tváre a zasmial sa.

,,Nechceš si potiahnúť?" Šepol. Pokrútila hlavou a nasadla do auta. Odhodil ohorok a sadol si za volant. Naďa zapla CD, hlavu oprela o sedačku a zavrela oči.

,,Niečo nové u vás doma?" prehovorila po chvíli.

,,Tatko celý deň vo firme, mamka celý deň so ségrou. Tak ako vždy, čo u vás? Zhaslo už peklo?" pokrútila hlavou a otvorila oči.

,,Práveže, akoby sa ešte väčšmi rozhorelo. Najradšej by som si zbalila kufre a odišla niekde preč," zavrčala.

,,Ber to pozitívne. Nebyť pekla u vás doma, nesedeli by sme teraz spolu v aute." Obidvaja sa sucho zasmiali.

,,Prečo vlastne fajčíš?" Naďa náhle zmenila tému. Rukou si prehrabol vlasy.

,,Odburávam tým stres? Pozri, fajčím len jednu cigu každý deň ráno.. Nie som fajčiar ako tí dvaja. Ako si ich to nazvala?" Naďa sa opäť v duchu karhala, že si nedala pozor a vyhŕklo z nej, že Tobias a jeho kumpáni sú klasický "BadBoys". Auto zastalo a oni vystúpili.

,,BadBoys.. Nazvala som vás BadBoys" Tobias sa zasmial.

,,Dievča, to je geniálne!" Kráčali spolu cez školský dvor, ignorujúc šepot druhých.

,,Prosím ťa. A nieste taký? Teba chce každé dievča, na ktoré sa pozrieš a tí dvaja sa len vezú popri tebe." Zazrel na ňu, no potom prikývol.

,,Som vlastne taký ideál krásy na tejto škole," hovoril to vážne, akoby tomu skutočne veril. Naďa len pobavene pokrútila hlavou.

Tobias:

Zastavili sme sa pri jej skrinke. S úsmevom na mňa hľadela kým sa skrinka neotvorila a nevypadlo z nej hneď niekoľko papierov. Po jeden som sa zohol a zodvihol ho.

DCÉRA MAFIÁNA UMRI! ZHIŇ V PEKLE! ZABI SA! VIEM TO TVOJE MALÉ TAJOMSTVO! Čítal som jeden papierik za druhým a popritom nespúšťal pohľad z Nadi. Stála ako obarená a ticho hľadela na papierik, ktorý držala v ruke. Vytrhol som jej ho a spolu s ostatnými vyhodil do koša.

,,Stálo tam, že si ide po mňa," šepkala s pohľadom upretým na svoje ruky.

,,To je blbosť. Niekomu si proste len nesadla.. Nie si dcéra mafiána. O tom by som niečo vedel, nemyslíš?" Pozrela na mňa a pousmiala sa.

,,Aj tak ma to desí, prečo by to niekto robil? Najprv tá fotka s odkazmi a teraz toto.. Čo bude ďalšie, hlava koňa položená na lavici?!" ku koncu sa jej zlomil hlas a roztriasli ruky.

,,Hlava koňa je skôr typická pre Talianov." Zazrela na mňa. ,,Ako sa vlastne vyriešil ten incident?" spýtal som sa opatrne.

,,Nijak!" rozhodila rukami. ,,Na záznamoch nevidno kto to urobil. Jednoducho to uzavreli tým, že to bola jednorázová záležitosť," povedala a schovala hlavu do dlaní. Podišiel som k nej a objal ju. Zozačiatku bola stŕpnutá, no po chvíli sa uvoľnila a objatie mi opätovala.

,,Čo ten človek proti mne má?!" zamrmlala mi do košele. Hlavu som jej chytil do dlaní a zahľadel sa jej do očí.

,,Len ti závidí mňa," šepol som a ona sa konečne usmiala.

Naďa:

Jej tvár držal v dlaniach a ona si vybavila spomienku s Mariánom. Stačilo by, ak by sa postavila na špičky a ich pery by sa dotkli. Zviedla by to na to, že bola smutná a vydesená. Ale nemohla to urobiť. Rýchlo tu myšlienku zahnala a odtiahla sa od neho.

,,Poďme do triedy, Hárová bude šalieť, ak budeme meškať," šepla a odišla zo šatne.

,,Daj jej ďalšiu dávku," chlap v maske k nej prístupi a niečo jej pichne do žíli na ruke.
,,Prosím už nie," Naďa sa nedokáže brániť. Je vyčerpaná a množstvo drog v tele jej bráni v akomkoľvek pohybe. Viečka jej padajú a ona cíti už pomerne známu otupenosť. Prečo to tí muži robia?! Nemôže za to, že sa narodila ako mafiánova dcéra! Ona si ten život nevybrala!
Po niekoľkých hodinách sa zobudí v tmavej miestnosti. Telom jej pulzuje bolesť a ona si je naprosto istá, že ju opäť znásilnili. Má chuť plakať, no z jej oči nechce vytiecť ani slzička a tak len leží a oči prispôsobuje tme. Spod dverí oproti nej, preniká mali pramienok svetlá. Opatrne sa na posteli posadí, no bolesť jej vystrelí do celého tela a tak si opäť ľahne. Spomínaná bolesť jej zastrie vnímanie a keď sa otvoria dvere len tlmené započuje: "daj jej ďalšiu dávku. Jej poslednú"...

Naďa sa zdesene posadila na posteli. Bol to len sen? Zasvieti malú lampičku a zahľadí sa na svoje ruky. Bolo to až príliš reálne na sen. Zapne mobil v snahe upokojiť myšlienky, no je ešte väčšmi vydesená ako doteraz. Vtom jej pípne správa.
*Tobias: Spíš?*
*Naďa: Môžeš telefonovať?* Naďa sa vážne s niekým potrebovala porozprávať. Kľudne aj s Tobiasom.
,,Sú 3 hodiny ráno, máš rozumný dôvod prečo nespíš?" Jej hlas nebol ani trochu ospalí.
,,Vieš ako som ti hovoril o sestriných záchvatoch?" Zachrapčal.
,,Hmmm. Tak to ťa úprimne ľutujem" myslela to vážne. Tobias jej povedal, ako je na tom jeho sestra. Je postihnutá a jej mozog funguje len sčasti. Keď občas dostane záchvat hodiny a hodiny kričí a plače.
,,Čo ty? Prečo nespíš?" Prisahala by, že počula ako sa pousmial.
,,Až príliš reálna nočná mora. Skôr mi to prišlo ako jedna zo spomienok," hlas sa jej triasol.
,,Chceš sa o tom pozhovárať?" Nepýtal sa pretože musel, ale pretože chcel. Naďa to poznala z tónu jeho hlasu.
,,Vypočuješ má?" Jeho mlčanie brala ako súhlas a tak spustila.

Keď o 5ráno dotelefonovali, išla rovno do sprchy. Bol to osviežujúci pocit a aspoň nachvíľu mohla vypnúť.
Učesala sa, obliekla, pobalila knihy a vybehla z domu. Tobias stal opretý o auto, cigareta v ústach, fialové kruhy pod očami. Bez slova si sadli do auta a on naštartoval.
,,Vlastne som sa zabudol spýtať, nechceš?" Balíček cigariet posunul Nadi. Jednu vybrala a zapálila si. Tobias prekvapene pootvoril okno a zahľadel sa na ňu.
,,Pozeraj na cestu, nechcem byť účastníkom havárie," cekla a vyfúkla dym.
,,Nevyzeráš, že by si fajčila prvý krát," len sa pousmiala, ešte pár krát si potiahla a ohorok vyhodila von oknom. Pozrela na Tobiasa, ktorý prstami klepkal po volante. Chvíľu ho pozorovala, no neskôr si oprela hlavu o sedadlo a zavrela oči.