Nothing else

Kapitola 24.

Ignorujúc bolesť v ramene sa posadila na posteli. Maroš sediaci vedľa Tobiasa spozornel a vykročil k nej.

,,Dobre ráno, princezná," oslovil ju ticho.

,,Ešte raz ma tak oslov a zuby si budeš zbierať po izbe," zavrčala. Maroš pobavene pokrútil hlavou.

,,Mám pocit, že si už v pohode. Kľudne môžeš ísť v pondelok do školy." Hodila po ňom psie oči a opäť si ľahla do postele.

,,Asi sa mi pohoršilo," odsekla medzi smiechom, no vzápätí zvážnela. ,,Čo tu robí on?" pohľadom zazrela na Tobiasa.

,,On ti chce niečo povedať. Niečo dosť dôležité."

,,Mňa jeho slová nezaujímajú. Prosím, pošli ho preč," pohľadom prechádzala po každom jednom centimetre jeho tváre, no on neprikývol.

,,Prečo si ma nechceš vypočuť?" Tobias stál vedľa Maroša.

,,Lebo si len obyčajný bastard. Keby si nebol z rovnakej krvi, dala by som ťa zastreliť," hlas mala chladný, bez štipku emócie, ktoré ešte prednedávnom k Tobiasovi cítila.

,,Naďa nepreháňaj a vypočuj si ho," ozval sa Maroš. Obidvoch si preskenovala pohľadom a hlasno sa nadýchla.

,,Obidvaja vypadnite z mojej izby," odpovedala kľudne.

,,Ale.." Tobias otvoril ústa, keď ho zdvihnutím ruky umlčala.

,,To bol rozkaz," dodala tvrdo.

,,Naďa.." oslovil ju Maroš šeptom.

,,Vypadnite!" okríkla ich. Dlhšie nečakali a odišli. Ťažko a prerývane sa nadýchla, no nedovolila si plač.

...

Až po troch dňoch bola schopná vyliezť z postele. A však všetko bolo hore hlavou. Maroš sa s ňou nerozprával a aj keď to nijak nedal najavo, dobre vedela, že sa bude musieť nasahovať späť do domu. Do domu, kde žije mamka alkoholička. Trpko si povzdychla, keď ju uvidela spať opitú na gauči. Kedy dáma, ktorá dbala na všetky pravidlá, klesla na úroveň vždy ožratej štetky? Pokrútila nad tým hlavou a vošla do otcovej pracovne. Sadla si za vrch stola a pozrela na prázdne stoličky okolo. Stalo sa z nej monštrum. Zabila už dvoch ľudí! Takmer dostala infarkt, keď ju z rozmýšľania vytrhlo zvonenie mobilu.

,,Áno?"

,,Slečna Trujková? Tu doktor Četnícky. Mohli by ste dnes prísť za mnou do ordinácie?" Srdce jej vynechalo pár úderov.

,,De-deje sa niečo?" zakoktala sa.

,,Bol by som radšej keby som vám to mohol povedať osobne, nie cez telefón." Nemo prikývla a len ticho zašepkala, že do hodiny príde.

Posadila sa na stoličku oproti doktorovi, ktorý vyzeral ako pred popravou. Ruky mal založené na hrudi, čierne okuliare položené na stole a niekoľko papierov ležalo priamo pred ňou.

,,Poviete mi už, čo sa deje, prosím?"

,,Slečna, z vašej krvi sme zistili, že máte.." hlasno sa nadýchol. ,,Že máte rakovinu." Nadi to vyrazilo dych. ,,Ak by sme začali s liečbou hneď teraz, bola by ešte nejaká pravdepodobnosť, že by ste to prežili."

,,Koľko dní mi ostáva?" šepkala.

,,Slečna, môžete to prežiť, len sa musíte okamžite začať liečiť."

,,Na liečbu som sa nepýtala," zasyčala, no potom sa mierne uvoľnila. ,,Koľko dní?" zopakovala svoju otázku.

,,2 mesiace najviac." Do očí sa jej nahrnuli slzy, no ona im nedovolila uvidieť svetlo sveta.

,,Chcem eutanáziu," hlas sa jej zlomil hneď niekoľkokrát, no ona to ignorovala.

,,Slečna, ale.." Vyskočila na nohy a náhla sa cez stôl aby ju mohol počuť len on.

,,Pán doktor," prerušila ho. ,,Ak si dobre pamätám, dĺžite otcovi láskavosť. Otec tu už nie je, no kšefty som po ňom prebrala ja. Nezaujíma ma, že môžte ísť do basy," z vrecka vytiahla červenú šatku. Odkedy bola boss vždy mala pri sebe jednu. Zamávala mu ňou pred očami. ,,Chcem eutanáziu. Presne o týždeň sa môj život skončí. Rozumeli ste?!" Až keď neochotne prikývol odišla. Nemala pre koho žiť. Otec bol mŕtvy a matka, aspoň pre Naďu, zomrela s ním. Tobias pre ňu prestal existovať i keď teraz ho bude potrebovať. Preberie post bossa. Je jediný, komu by to zverila.

Podvedome zastavila pred jeho domom a zazvonila.

,,Naďa?" zachrapčal, no jeho zmätený pohľad ju donútil slabo sa pousmiať.

,,Prišla som sa porozprávať." Na tvári vykúzlil nervóznu grimasu. ,,Máš tu frajerku?" spýtala sa na rovinu.

,,Ja vie.. no.." Zdvihnutím ruky ho prerušila.

,,Je mi to ukradnuté. Pošli ju domov, potrebujem sa s tebou porozprávať o dôležitých veciach."

,,Ahoj Naďa! Čo ty tu?" Karolína stojaca vedľa Tobiasa, len v jeho košeli, zazrela na Naďu.

,,Prišla som za Tobiasom kvôli rodinnej záležitosti. Mohla by si si zahaliť ten svoj zadok a na chvíľu opustiť tento dom? Vďaka." Každé jedno slovo poctivo zasyčala aby tým dala najavo svoju nechuť. Karolína len jemne prikývla a stratila sa v dome. Odkedy Naďa rozbila Lucii nos, nik si do nej nedovoľoval.

,,Nemusela si byť na ňu taká zlá," zahriakol Naďu.

,,Nebudem k nej milá len pretože s ňou fúkaš," odfrkla a vošla do domu. Posadila sa za stôl a znechutene sledovala rozlúčku tých dvoch.

,,Čo potrebuješ?" spýtal sa, keď Karolína konečne opustila dom.

,,Potrebujem z teba spraviť bossa mafie."

,,Boss si ty. Prečo by si školila mňa?

,,Ostáva mi týždeň života," posledné slová zašepkala. Takto nahlas zneli hrozne.

,,Počkať, čože?" Tobiasov vystrašený pohľad ju lámal.

,,Mám rakovinu. O týždeň mi pichnú eutanáziu." Podišiel k nej a vtiahol ju do objatia. Tak veľmi sa chcela odtiahnuť. Tak veľmi mu chcela vynadať, no jediné čo dokázala bolo ostať bez pohybu stáť.

,,Dokopeme lekára k tomu aby ti vybavil liečenie. Sme predsa mafiáni," rozprával jej do vlasov. Vyvolalo to v nej hneď niekoľko pocitov, čo ju konečne rozhýbalo a ona sa odtiahla.

,,Tobias, nemám prečo žiť. Sama som sa vzdala a svoje rozhodnutie nezmením."

,,Nemáš pre koho žiť?! Čo tvoja matka? Čo Marián?" pozrel jej do očí. ,,Čo ja?"

,,Matka je pre mňa mŕtva. A takisto aj ty. Jediný dôvod prečo tu som je, že mafiu nezverím tak hocikomu. Si otcova krv, takisto ako ja."

,,A Marián? Čo mu povieš? Prepáč ale nebaví ma žiť a možno mojou smrťou zabijem aj teba, ale tak ty to chápeš?!" Nahnevane na neho pozrela.

,,Maroša do toho nepleť. A ani mu o tom nehovor. Rozumel si?" Neochotne prikývol. Vedel, že Naďa svoje rozhodnutie nezmení. Sadol si na stoličku a prekrížil ruky na hrudi.

,,Ako ma máš v pláne premeniť na Bossa mafie?" Jemne mykla plecami.

,,Na porade si už bol. Naučím ťa pracovať s papiermi a strieľať."

,,Ja-ja mám zabíjať ľudí ako ty vtedy Sama?" hlas sa mu triasol. Len nad ním prevrátila očami.

,,Keď ti poviem, že budeš zabíjať zloduchov, upokojí ťa to?" Rázne pokrútil hlavou. Vyzeralo to detsky. A predsa ho ešte v ten deň veľa naučila.