Kapitola 14.

349 26 0
                                    

Naďa:

Strhla sa na zvonenie mobilu. Neochotne poň natiahla ruku a s prižmúrenými očami sa pokúsila prečítať, kto jej volá. Neúspešne.

,,Áno?" zachrapčala.

,,Zobudil som ťa?" na druhej strane bol Maroš. Jeho hlas by spoznala vždy.

,,Každý normálny človek o takomto čase ešte spí, takže čo myslíš?" Počula ako sa zasmial.

,,Nepozerala si na hodinky, však?" Naďa zvraštila obočie a pozrela na hodinky. 10:23.

,,Okej, tak ľudia ako ja ešte spia o takomto čase. Čo vlastne potrebuješ?"

,,Len som ti chcel oznámiť, že som sa vrátil na Slovensko." Naďu to potešilo. Strašne sa tešila ako zareaguje, keď mu povie všetky novinky.

,,To je skvelé! Hneď ako zo seba spravím človeka, dobehnem za tebou. Očakávaj ma," hoci ho nevidela, vedela, že sa pousmial.

,,Zrobím palacinky?" tentokrát sa usmiala ona. Poznal ju až príliš dobre.

Zaklopala na dvere domu, kde Maroš býval, no keď jej otvorila Lucia dostala pochybnosti, či sa nepomýlila.

,,Čo tu robíš?" Lucia prehovorila ako prvá.

,,To by som sa mala spýtať ja teba" zavrčala Naďa. Luciu v poslednom čase nedokázala vystáť.

,,Býva tu môj frajer," zaškerila sa a Naďa ticho dúfala, že si nezačala s Marošom.

,,Idem za Marošom." Lucia podvihla obočie.

,,Čo od neho chceš?"

,,Staraj sa o ..." Naďa nestihla dokončiť myšlienku, keď sa za Luciou objavil Maroš. Odsunul ju z dvier a pevne objal Naďu. Objatie mu opätovala a zacerila sa na Luciu. Tá si prekrížila ruky na prsiach a šibalsky sa usmiala.

,,Vie o tomto Chomek?" Maroš sa od Nadi pohotovo odtiahol a prekvapene na ňu pozrel.

,,Všetko ti poviem ale nie pred ňou," Naďa sa ani nepokúšala šepkať. Chcela aby to Lucia počula. Maroš prikývol a namieril si to do izby, nasledovaný Naďou.

,,Čo tu robí?" spýtala sa, keď za nimi Maroš zavrel dvere.

,,Chodí s Kristiánom. Prečo? Poznáš ju?" pohľadom blúdil po jej tvári.

,,Je to moja bývala najlepšia kamarátka. Scvokla sa. Ľutujem Kristiána." Prekvapene sa na ňu pozrel, no potom jemne prikývol.

,,Čo to myslela s tým Chomekom?" Náhla zmena témy ju zaskočila.

,,Ja a Tobias spolu chodíme." Až teraz od nej odvrátil pohľad a pozrel von oknom.

,,Nevravela si, že je to chuj a typický BadBoys z amerických filmov?" Naďa si prekrížila ruky na prsiach.

,,Áno, ale to som ho ešte vtedy nepoznala." Maroš sa zasmial.

,,Si ako myslíš, že ti tvrdil o sebe pravdu? O tom aký je poslušný a ľudia ho škatuľkujú k sukničkárom?"

,,Je to skutočne pravda. Aj Lukáš s Andrejom sú mimo školy úplne v pohode chalani."

,,Hej, lebo to perfektne hrajú. Prosím ťa, nedaj sa vysmiať, že mu veríš?!" Maroš rozhodil rukami.

,,Maroš! Ja mu verím! Prečo ťa to vlastne tak trápi?" nechápavo sa na neho pozerala.

,,Naďa ty si fakt slepá..." zavrčal a pokrútil hlavou. Naďa na neho ešte vždy zmätene pozerala a keď sa chystala prehovoriť, umlčal ju zdvihnutím ruky. ,,Mama spomínala, že sa ti vrátilo niekoľko spomienok." Opäť náhle zmenil tému.

,,Áno. Vrátil sa mi celý únos. To ako do mňa pchali drogy, znásilňovali ma a nakoniec nechali umrieť v truhle zo železa." Pár krát zamrkala aby zahnala slzy, ktoré sa jej natlačili do očí.

,,Otec ti určite povedal, že to bola moja chyba, že ťa uniesli," vyhýbal sa jej pohľadu.

,,Práveže nie. Spomenul len to, že ma uniesli v deň, keď si ma mal na starosť ty."

,,Vždy to zhadzoval na mňa. Nechcel ma k tebe pustiť. Naposledy som ťa videl v nemocnici a potom až v ten deň, keď si si na mňa spomenula."

,,Prečo to zhadzoval na teba?" Nadi sa konečne dostávali odpovede, na ktoré tak dlho a úpenlivo čakala.

,,Lebo som im nezabránil v tom aby ťa uniesli," zadíval sa do zeme. Bolo očividné, že sa mu na to ťažko spomína.

,,Ako to?" Naďa sa hanbila za svoju zvedavosť, no musela sa spýtať.

,,Normálne. Rozbili okno a vliezli do domu. Mali sme nahlas pustenú hudbu, nemali sme šancu ich počuť. Nemali sme šancu vedieť, že ťa unesú. Nik, okrem rodiny a pár ľudí v škole nevedel, že ty si TO dievča. Priložili ti k hlave zbraň a jačali po mne, že ak sa o niečo pokúsim zastrelia ťa. Vzhľadom na to, že si bola pre nich až príliš vzácna, vedel som, že to nespravia. No keď som sa ťa pokúšal zachrániť, vystrelili po mne. Bolesť ma omráčila a zobudil som sa až na krik tvojho otca," odmlčal sa a pozrel na ňu. Aj ona mlčala a on to pochopil ako signál, že ma pokračovať. ,,Vďaka náhrdelníku sme ťa vystopovali, no skôr než sme sa k tebe dostali, premiestnili ťa. Sledovali sme ich až do lesa a keď sa z neho vrátili, zabili sme ich. Približne 3hodiny sme behali po lese a hľadali ťa. Keď sme ťa konečne našli a ja som ťa opäť mohol objať a poboz..." zasekol sa a pery stisol do jednej priamky. ,,Mohol som a opäť objať, no ty si ma nepoznala. Do oči si mi povedala, že ma nepoznáš. Vtedy som urobil najväčšiu blbosť lebo som odišiel. Nepomohol som tvojmu otcovi, odviezť ťa do nemocnice. Len som zbabelo ušiel preč. Tvoj otec si neželal aby som ťa išiel pozrieť. Tvrdil, že si na tom zdravotne zle. No tvoja matka ho prehovorila, že možno práve ja budem spúšťač tvojich zabudnutých spomienok. No nepoznala si ma ani v nemocnici. Tvoj otec ma nechal aby som v Rusku dával pozor na chod mafie a on s tebou a tvojou matkou odletel na Slovensko. Po 3 rokoch som sa presťahoval na Slovensko aj ja a keď sa to dozvedela tvoja mama, pozvala ma k vám aby ti skúsila popohnať spomienky." Sadol si na posteľ, chrbtom sa oprel o stenu a zavrel oči. ,,3roky som ťa nevidel. 3Roky som tŕpol, či si si náhodou nespomenula a nechýbam ti. 3 poondené roky." Ukončil svoj monológ a ťažko si povzdychol. Naďa si sadla vedľa neho, no on oči neotvoril.

,,Boli sme si blízky?" spýtala sa a Marošovi šklblo kútikmi úst.

,,Ako sa to vezme. Boli sme veľmi dobrý kamaráti, priam sme sa ľúbili, no začiatok vzťahu sme odkladali po tvojej pätnástke." Nadi zabehlo od prekvapenia. Vedela, že si boli blízky, ale, že až tak?

,,Na to si vôbec nespomínam. Poznali sme sa od dectva?" Otvoril oči a pozrel na ňu. ,,Poznám ťa od tvojich 5rokov, keď som ťa stretol na ulici. Bola si malá žaba oproti mne, no rád som si s tebou kreslil kriedami. Keď si bola staršia, učil som sa s tebou a krátko potom ako si mala 14, sme začali mať k sebe bližšie." Hovoril to na rovinu, čo Naďu miatlo. Hlavu položila na jeho rameno, zavrela oči a v pamäti blúdila za spomienkami.

Dosť ukecaná časť, no aj také treba. Mojim zámerom bolo bližšie poukázať na vzťah medzi Marošom a Naďou. S pozdravom autor

Nothing else Where stories live. Discover now