Kapitola 3.

527 28 0
                                    

Ďalší deň ráno, ďalšia matematika. Bol len druhý deň školy a Naďa už nevládala. Oči jej klipkali od únavy. Včera sa u nich Marián zdržal do noci a keď potom odišiel ešte hodinu len tak ležala v posteli a rozmýšľala. Nechápala ako ho tak dokonale dokázala vytesniť, že si nespomenula ani keď sedel vedľa nej. No konieckoncov bola rada, že má svojho kamaráta späť.

Spomienka:
Sedí na stoličke vedľa Mariána a obidvaja hľadia do knížky.
,,Tak a čítaj!" Osloví ju. Naďa sa pozrie na písmenká, no miešajú sa jej.
,,Ja to neviem!" Rozhodí rukami a oprie sa dozadu.
,,Takto sa to nenaučíš. Prestaň sa rozčuľovať a začni sa snažiť!" Okríkol ju trpko. Už nad tým sedeli niekoľko hodín a ona nebola schopná prečítať prvý riadok. V očiach mala slzy, čo ju veľmi hnevalo. Zahľadela sa na prvú vetu a pomaly čítala písmenká.
,,S-l-n-i-e-č-k-o.. slni-ečko... slniečko.. j-u... ju... p-o-h-la-d-ilo.. pohladilo... p-o po.. v-lá-s-k-ch vlásko-ch.. vláskoch..." Stíchla a pozrela na Mariána, ktorý sa na ňu usmieval.
Koniec spomienky.

,,Môžeš sa prosím ťa vrátiť na planétu zem?" Tobias na ňu už hodnú chvíľu zazeral.
,,Prepáč, trochu som sa zamyslela.. potrebuješ niečo?" Rukou ukázal okolo seba. Trieda bola prázdna, všetci už odišli na prestávku, len ona tam sedela utopena v spomienkach. Rýchlo sa pobalila a vybehla von z triedy.

Fyzika. Práve táto hodina jej strpčovala život ešte väčšmi než matematikárka. Opäť sa utopila v myšlienkach, no ďalšiu spomienku jej pamäť neposkytla. Niekto do nej drgol.
,,Hmmm?" Pozrela sa na Tobiasa.
,,Neviem čo za drogy berieš, no ak budeš takáto vypnutá každú hodinu, učitelia ti na to prídu" cekol a hlavou kývol k tabuli. Bolo na nej hneď niekoľko vzorcov, no Naďa nechápala ani jednému z nich.
,,Dúfam, že všetkému chápete, predsa len je to opakovanie. Najbližšie si z toho napíšeme písomku" vytreštila oči. Ako mala písať z niečoho čomu nechápe?! Zazvonilo. Prvýkrát v živote jej to prekážalo. Nahnevaná udrela päsťou do lavice, čo neskôr oľutovala. Tobias mal pravdu ak bude celý deň mimo môže sa rozlúčiť s ideou prejsť 7ročník. Počkať, vážne práve uznala že ten chalan, ktorým rokmi opovrhovala mal v niečom pravdu?

Doma bolo zas strašidelné ticho. Keď bývali s mamou samé, neustále hrala hudba. Chýbalo jej to.
,,Vitaj doma Naďka" v tichu znel jeho hlas ešte strašidelnejšie.
,,Ďakujem otec, aký ste mali deň?" Vykoktala po chvíli.
,,Ty sa pochváľ" Naďa ostala ako zamrznutá. Má nejaký problém keď sa otec pýta na školu? Dozvedel sa, že bola celý deň utopená v myšlienkach?
,,Bolo to tam fajn" tento rozhovor chcela čím skôr skončiť no otec bol neodbytný.
,,Čo Lucia? Ešte sa kamarátite?" Otec ju otázkami prekvapoval čoraz viac. Len pokrútila hlavou. K tejto téme už toho povedala dosť a s Divnou Luciou sa už nejaký ten piatok nebavili. Kývol hlavou a poslal ju učiť sa. Bola za to rada.

Večer k nim opäť prišiel Marián. Naďa bola rada, že tam bude niekto kto zmierni napätú náladu. Sama sa o to pokúšala roky, no bezvýsledne. Vždy keď bol otec doma všetko sa zmenilo. Zmenilo k horšiemu.

...

Ráno ju budil otec. Niečo bolo zle. Strhla sa a vyskočila na nohy.
,,Dnes ťa zaveziem do školy. I tak tam mám cestu" posledné slová jej kričal spomedzi dverí. Jedine na čo sa zmohla bol povzdych.
Ranná hygiena, oblečenie a rýchle raňajky. Nezabralo jej to veľa času, no otec i tak nervózne podupkával nohou. Nasadli do auta. Bolo luxusné. Bála sa spýtať kde na to zobral peniaze. Cesta trvala chvíľu a ani sa nenazdala a zastali pri škole.
,,Ďakujem za odvoz. Pekný deň prajem" šepla a vystúpila. Otec jej len kývol a odišiel. V škole bola skôr než obvykle. Trieda zívala prázdnotou. Kto by chodil do školy trištvrte hodiny pred začiatkom?! Mafiánova dcéra.. Z rachotom sa posadila na stoličku a neskôr položila hlavu na lavicu. Prakticky si môže ešte na pol hodinu pospať. Zavrela oči a v sekunde zaspala.
Prebral ju až známy hlas, no keď sa poobzerala v triede sedeli len oni dvaja.
,,Máš rozumný dôvod prečo má budíš?!" Tobias sa uškrnul.
,,Za 5 minút sa sem nahrnie celá trieda a ty spíš na lavici" pozrela sa na hodinky. Mal pravdu.
,,Vlastne, ako dlho tu už si?" Mykol plecami.
,,Prišiel som pred 40minutami.. približne" zarazila sa.
,,Prečo si ma nezobudil?!" Celá bola červená od zahanbenia. Keby vedela, že práve Tobias chodí do triedy prvý, spánok by bolo to posledné na čo by myslela.
,,Mal som?" Nevedela či sa smiať alebo plakať.
,,Kde máš vlastne svojich kumpánov?" Prekvapene na ňu hľadel. Až neskôr si uvedomila čo za slová opustili jej ústa. Kumpáni ich volala len v hlave, nikdy to nevyslovila nahlas. Tobias len zatriasol kľúčami od auta a odmlčal sa. Trápne ticho prerušilo prvé zvonenie.
,,Prečo vlastne chodíš tak skoro?" Nedalo jej.
,,Nechce sa mi učiť večer, tak sa učím ráno v triede" Nadi zabehlo od prekvapenia.
,,To ti neverím" zasmiala sa. Zazrel na ňu a skoro vyhŕkol štipľavú poznámku, no jeho dvaja kumpáni sa zvalili na stoličky za nimi.

,,Príde dnes Marián?" Narušila ticho večere.
,,Čo ťa to tak zaujíma?" Mama sa usmievala a Naďa videla tu bublinu nad jej hlavou.
,,Je mi s ním jednoducho dobre" otcovi zabehlo a ona sa len pousmiala. Presne to bol jej zámer, vyviesť otca z miery.
,,Vrátil sa do Ruska" otec to povedal tvrdo. Bolo zjavné že sa mu nepáčilo o koho sa jeho dcéra zaujíma.

...

Zvuk budíka ju vytrhol zo spánku. Neznášala ten zvuk. Bol nehorázne otravný.
Ranná hygiena, oblečenie a raňajky. Všetko sa vrátilo do starých koľají a ona by ani nepostrehla zmeny, nebyť bandy chlapov sediacich za stolom.
,,Dobré ráno!" Zakričala od dverí. Otec jej naznačil aby prišla k nemu.
,,Páni, toto je moja dcéra. Jej zverím celú svoju prácu ak by sa mi niečo stalo" ukázal na ňu. Naďa stuhla keď jej otec položil ruku na rameno. Skutočne povedal, že ona sa stane bossom ak by sa otcovi niečo stalo? V hrdle sa jej zasekla guča nervov. Len slabo kývla rukov a vybehla z domu von. Svoj krok spomalila len kúsok pred zastávkou.
Vystúpila z autobusu a namierila si to do triedy, no šum okolo nej ju donútil spomaliť a poobzerať sa. Všetci si na ňu ukazovali a smiali sa. Je zle učesaná? Rozmazal sa jej make-up? Počkať, však sa nemaľuje..
Nič nechápala, kým nevošla do budovy školy. Pri pohľade na to zlo, dokázala iba zadržať výkrik a slzy.

Nothing else Where stories live. Discover now