Nothing else

Kapitola 9.

,,Nadežda?!" Nadi prestalo biť srdce. Vždy, keď ju otec oslovil celým menom mala problém.

,,Áno otec?" hoc mala srdce až v hrdle, nedala to na sebe poznať.

,,Prečo si tu mala chalana, kým sme neboli doma?!" snažil sa potlačiť hnev, no nedarilo sa mu.

,,Otec, nechcela som byť sama. Je to len kamarát, ktorý so mnou trávil čas. Prečo? Deje sa niečo?" Otec Rusky zanadával a Naďa vedela, že je veľmi zle.

,,Odkedy k nám voláme neznámych chalanov?! Čo ak by to bol mafián a niekam by ťa odtiahol? Opäť by som to nezniesol!" kričal.

,,Opäť?" Naďa tie slová zašepkala, no otec ich počul.

,,Kde si nabrala istotu, že nie je mafián?" Otec rýchlo zmenil tému. Naďa mala čo robiť aby nevykríkla a nezisťovala, čo otec myslel tým opäť.

,,Otec, som si úplne istá, že Tobias nie je mafián, ktorý by ma niekam uniesol. V tomto mi prosím verte." Otec slabo pokrútil hlavou a hlasno sa nadýchol.

,,Žiadny chlapci u nás doma, bez môjho súhlasu," uzavrel debatu a odišiel z kuchyne. Naďa ešte vždy sedela na linke a pohľad upierala na miesto kde predtým stál.

,,Mama? Čo myslel otec tým opäť?" prehovorila potichu.

,,Na to musíš prísť sama alebo ti to musí povedať on," obidve sa odmlčali. Naďa sa až po chvíli spamätala. Odkiaľ otec vedel, že bol Tobias u nich?

Zobudila sa. Už len na pocit vedela, že sú von. Niekto jej z očí odviazal šatku a ona ich prižmúrila, aby si rýchlejšie zvykli na tmu okolo. Stoja uprostred lesa a pred ňou leží truhla. Zo železa.

,,Keďže tvoj tatko nie je ochotný zaplatiť za tvoj mizerný život, nemáme dôvod držať ťa nažive." Hnusný bubľavy smiech vyplnil ticho okolo nich.

,,V tej truhle mi do pár minút dôjde kyslík a udusím sa," Naďa hovorí priškrteným hlasom.

,,Áno, to my vieme," povie pokojne a sotí ju dopredu.

,,Ľahni si tam!" Zreve po nej druhý chlap. Rázne pokrúti hlavou, no keď z tašky vytiahne ďalšiu injekciu s drogou, neochotne súhlasí. Ľahne si do truhly. Je studená a hlavne veľmi malá. Naďa si musí ľahnúť nabok a kolená pritlačiť pod bradu. Poslednýkrát pozrie do očí svojim trýzniteľom, keď sa ťažké veko zavrie. Počuje ako zacvakli hneď niekoľko zámkov, aby sa jej nedajbože nepodarilo utiec. Zvuk auta jej potvrdí, že dvaja chlapi, ktorí ju zneužívali a teraz zavreli do truhly smrti, odišli. Kričí a päsťou udiera do jednej zo stien. Silné krupnutie a následná bolesť jej potvrdí, že si zlomila niekoľko prstov, no ona neprestáva. Naďalej udiera do steny a kričí.

Netrvá dlho a Naďa pocíti silný úbytok kyslíku. Hlas už dávno stratila a ruky s dolámanými prstami sú celé od krvi. Telom jej pulzuje bolesť a ona chce kričať i keď vie, že zo seba nedostane ani hlások. Zavrie oči, upokojí srdce a odpočítava sekundy kým ju nedostatok kyslíku omráči a zabije. Pred očami vidí mamu v nádherných modrých šatách. Otca v čiernom obleku s úsmevom na perách. Školu, kde sa všetci čudujú odkiaľ vie po Slovensky. Maroša s jamkami v lícach. A potom sa to zrazu všetko vyparí a ona zabudne.

Tlmené zvuky zámkov ju vrátia do reality i keď by prisahala, že sa jej to len zdá. Veko sa otvorí a dnu sa nahrnie hromada vzduchu. Silno sa nadýchne a oči prispôsobí svetlu lampáša. Nad ňou stojí niekoľko chlapov. Chalan s najkrajšími modrými očami, ktoré vidno aj napriek nedostatku svetla, jej pomôže z truhly von.

,,Ty žiješ!" v očiach má slzy, no keď sa ju pokúsi pobozkať, Naďa sa od neho z posledných síl odtiahne. Starší chlap ho odstrčí a chytí Naďu za ruku.

,,Poznáme sa?" jej hlas je neistý. Stále uvažuje nad tým, či toto nie je len výplod jej fantázie.

,,Naďka ty ma nespoznávaš?" jeho hlas je jej známy. Pokrúti hlavou. Starší chlap ukáže prstom na toho modrookého. ,,Poznáš ho?" opäť pokrúti hlavou. Chalanovi sa po líci skotúľa slza a svižným krokom si to namieri preč.

,,Povedala som niečo zle?" spýta sa pri pohľade na jeho chrbát, miznúci v tme.

,,Pôjdeme do nemocnice a potom..."

Naďa sa zobudí celá spotená a vyplašená. Zapne mobil s cieľom zavolať Tobiasovi, no on nie je aktívny. Asi konečne spí. Zo stola zoberie krabičku cigariet, ktoré si u nej zabudol, otvorí okno a zapáli si. Potreba spánku ju už dávno opustila.

Od toho zlého snu už nespala. Teda, od druhej časti spomienky alebo čo to bolo. Urobila si rannú hygienu, obliekla sa a vošla do kuchyne. Otec na ňu mierne zazrel, no potom sa pousmial.

,,Dobré ránko. Odveziem ťa do školy?" jeho hlas bol mäkký. Príliš mäkký, Naďa nechápala kde sa v ňom berie toľko pokoja.

,,Vďaka otec ale netreba. Do školy ma vozí Tobias." Vyzrela von oknom. ,,Dokonca už je tu" kývla otcovi, schmatla jablko miesto raňajok a vybehla von. Tobias po dlhom čase vyzeral vyspalo, čo sa o nej nedalo povedať. Usmieval sa, no keď mu neoplatila úsmev, prekvapene na ňu hľadel.

,,Deje sa niečo?" spýtal sa keď prechádzala okolo neho.

,,Len druhá časť tej hnusnej spomienky. Nechcem sa o tom rozprávať" Tobias na ňu prekvapene hľadel a potom ju bez slova objal. Ak Naďa niečo potrebovala, tak jeho objatie.

Celú cestu obidvaja mlčali, kým nezastavili na parkovisku školy. Tobias sa odpásal a pozrel na ňu.

,,Si pripravená na uškriekanú Hárovú?" Pousmiala sa a zadívala sa na neho. Roztrapatené a hlavne neupravené blond vlasy mal v čele, tmavo hnedé oči ju prepaľovali skrz na skrz. Pery v miernom úsmeve, modrá košeľa zapnutá až po krk. Naďa si povzdychla lebo to všetko pochopila. Hlavou jej dookola znela jedna veta. "MILUJEM TOBIASA CHOMEKA".

Tobias:

Sestra po dlhom čase prespala celú noc. Konečne som sa poriadne vyspal. Spánok u Nadi nebol možný kvôli jej výkrikom zo sna. Nedávam jej to za zlé, nemôže za to.

Zastal som pred jej domom, no nestihol som si ani zapáliť, keď sa objavila vo dverách. Pousmial som sa na ňu a odložil cigarety, no ona mi úsmev neopätovala.

,,Deje sa niečo?" Musel som sa to spýtať. Musel som sa presvedčiť, že má len zlú náladu, ktorá ju prejde.

,,Len druhá časť tej hnusnej spomienky. Nechcem sa o tom rozprávať." Prekvapene som sa na ňu pozrel. Už som otváral ústa, že niečo poviem, no len som ju zovrel do svojho náručia. Slová by boli aj tak zbytočné.

Celú cestu sme mlčali kým sme nezastali na parkovisku školy. Odpásal som sa a pozrel na ňu.

,,Si pripravená na uškriekanú Hárovú?" tak toto bolo trápne Tobias. No ona sa aj napriek tomu pousmiala. Svetlé vlasy mala vo vyčesanom cope, zelené oči jej opäť svietili. Na perách sladký úsmev. Hrklo vo mne lebo som si všimol svoju silnú túžbu pobozkať ju. V hlave sa mi vynorili tri slová, ktoré sa mi už nepodarilo zahnať, lebo boli viac než pravdivé. "MILUJEM NAĎU TRUJKOVÚ".