Kapitola 17.

309 22 0
                                    

Naďa:

Spomienka:

Na pieskovisku sedí zelenooké dievčatko. Jednoznačne je to ona, nik nemá také oči. Vedľa nej sedí malý chlapec, no Naďa vie, že to nie je Maroš. Chlapec vedľa nej je ryšavý, na nose ma pehy a chýba mu jeden zub. Pácka piesok vo vedierku a slabo sa usmieva. Po chvíli pozrie na Naďu a zamračí sa.

,,Maminka vravela, že sa s tebou nemám baviť, lebo si dcéra zlého uja," cekne chlapec a svoj pohľad opäť presmeruje na vedierko.

,,Tvoja maminka klame," zavrčí Naďa.

,,Moja maminka neklame!" slabo zvýši hlas a zazrie na ňu.

,,Klame! Môj otecko je dobrý človek!" bráni sa.

,,Nie nie je," nedá sa chlapec.

,,Grigorij! Tvoja mama je hlupaňa!" okríkne ho Naďa a lopatkou, ktorá leží pri nej, ho udrie po hlave. Chlapec začne okolo seba rozhadzovať rukami a plakať. Netrvá dlho a stojí pri nich jeho mama.

,,Zlatíčko moje, čo sa ti stalo?" tíši si synčeka a Nadi sa z toho dvíha žalúdok.

,,Teta," osloví ju. ,,To sa vášmu synovi stalo, že mu klamete. Môj otec je dobrý človek," povie hrdo a postaví sa na odchod. Keď zájde do bezpečnej diaľky, otočí sa a vyplazí na Grigorija jazyk.

Koniec spomienky.

Naďa sa pousmeje. Už ako malá otca bránila. Mama jej rukou zamáva pred očami. Úplne zabudla, že sedí v obývačke a tupo sa usmieva na stenu.

,,Vrátila sa ti spomienka," mama to povie ako samozrejmosť a gestom naznačí aby začala rozprávať.

,,Len som si spomenula ako som Grigorijovi drnkla lopatkou po hlave." Obidve sa zasmiali.

,,Tak to si veľmi dobre pamätám aj ja. Jeho mama šalela ako keby si mu vymlátila z hlavy mozog," mama sa nadýchla, že doplní vetu, keď ju prerušil zvonček na dverách. Naďa kývla mame a rozbehla sa ku dverám.

,,Tob!" zašepkala do bozku, ktorý jej Tobias vrazil hneď medzi dverami.

,,Chýbala si mi."

,,Aj ty mne, poď ďalej," usmiala sa a vtiahla ho dnu. Len kývol jej mame a nasledoval Naďu do jej izby. ,,Ako bolo na páááárty?" zatiahla a pozrela na neho. Na čele sa mu objavili kvapôčky potu.

,,Mám menšie okno, no zobudil som sa v posteli s Lukášom, takže dúfam, že sa nedialo nič zlé," zaceril sa. Naďa prikývla.

,,Lucia sa tam vyspala z nejakým chalanom, nevidel si s kým?" zabehlo mu.

,,Nie. Vravím ti, že som bol celý večer pri Lukášovi," vyhýbal sa jej pohľadu.

,,Tob? Vyzeráš nervózne. Netajíš mi niečo?" jemne ho chytila za bradu a tým ho donútila aby jej pozrel do očí.

Tobias:

,,Tob? Vyzeráš nervózne. Netajíš mi niečo?" jemne ma chytila za bradu a tým ma donútila nadviazať s ňou očný kontakt. Vyschlo mi v ústach, stiahlo hrdlo a srdce vynechalo pár úderov. Nemôžem jej to povedať, nedokážem o ňu prísť.

,,Ja len, ľúbim ťa," vyletelo zo mňa. Neviem, kto z nás bol viac prekvapený. Či ja alebo ona. Pobozkala ma.

,,Aj ja teba," šepla po chvíli. Telom sa mi prehnalo znechutenie z toho ako jej klamem. Mal som jej chuť povedať všetko. Že som jej zahol s Luciou, že som bol pri rozume, no nezabránil som tomu. Ale nemôžem, rozhodne nie teraz.

,,Odkiaľ sa vie, že Lucia s niekým spala?" falošne som sa zasmial a posadil sa na posteľ.

,,Kikovi to povedal barman. Poznajú sa." Ten hajzel. A to vyzeral byť tak v pohode barman.

,,Kiko? To je?"

,,Kiko a Paťo. Marošovi spolubývajúci." Maroš, už len pri počutí toho mena mi naskakujú zimomriavky.

,,Odkiaľ to vlastne vieš ty?" vyzvedal som naďalej.

,,Bola som u Maroša," mykla plecami a posadila sa vedľa mňa.

,,Čo si robila u Maroša?"

,,Bola som ho pozrieť. Prečo sa toľko vypytuješ?" Vo vnútri tele som cítil spaľujúce teplo. Rozhodne som ten pocit poznal a hoc som si to nechcel priznať, žiarlil som.

,,Ja len, videl som ako sa na teba pozerá. Ten chalan k tebe cíti viac než len priateľstvo," zavrčal som na čo sa ona tlmene zasmiala.

,,Ty žiarliš! Tobias Chomek, vodca BadBoys z našej školy, žiarli," povedala medzi smiechom, pričom každé slovo dokonale zdôraznila.

,,To bude tým, že sa o teba zaujíma chalan, s ktorým si mala dávnejšie románik," odvrkol som. Úsmev jej už nezdobil pery. Črtal sa tam nechápavý pohľad.

,,Vážne si myslíš, že by som ti zahla s Marošom? To je ako keby som ja upodozrievala teba z toho, že mi zahneš s Luciou," myklo jej kútikmi úst, no zadržala úškrn, ktorý by ju zbavil vážnosti. Moje srdce opäť vynechalo niekoľko úderov a ja som nebadateľne zalapal po dychu. Silene som sa usmial.

,,Máš pravdu. Je to riadna blbosť. Ja len, Maroš vyzerá, že sa ťa nemá v pláne vzdať," snažil som sa hovoriť kľudne, no hlas ma na konci vety zradil.

,,Tob," dlaň položila na moje líce a pohladila ma palcom. ,,Maroš sa možno tak ľahko nevzdá, no vie, že som s tebou šťastná a tak sa medzi nás nebude pliesť," dôležito kývla hlavou. Vtiahol som ju do objatia. Nedokázal som jej viac hľadieť do tváre. Na jazyku sa mi kombinovalo priznanie, no nemohol som dovoliť aby opustilo moje ústa.

,,Naďa, milujem ťa tak veľmi ako to len ide," zašepkal som opäť skôr než som si uvedomil váhu slov. Niečo potichu zamumľala a ešte pevnejšie ma objala. Tak Tobias, toto si kvalitne pohnojil.

Táto kapitola je fakt hrozná, ja to viem. V pondelok alebo utorok môžte čakať ďalšiu.
S pozdravom autor ❤

Nothing else Donde viven las historias. Descúbrelo ahora