I'm Dragon {DOKONČENÉ}

Kapitola 2 - Návšteva

Zostala som ticho.....
Cítila som, že sa mi zastavilo srdce. Až do momentu, kým som nepočula smiech. Myslela som, že ho zabijem. Keď v tom....
,,Tvoj pohľad bol na nezaplatenie."
A začal sa smiať.
Jeho kamaráti sa smiali ešte viac.
Vedela som, že to je ten debilný Jeremy a jeho banda.
Robili sme si napriek už odmala.
No teraz to prehnal.
,,Stratila si slova z toho aký som úžasný, že?"
Povedal túto vetu a vtedy sa vo mne niečo zlomilo. Stratila som všetky zábrany čo som mala. Položila som mobil a išla k oknu...

Boli mi jasné, že su blízko, keďže sa zmienili ohľadom môjho pohľadu.
Pozrela som z okna a boli tam. Smiali sa viac a viac, cítila som adrenalin v krvi.
Rozbehla som sa von.
Keď ma uvideli zas sa zasmiali, niečo hovorili, no cez ten adrenalin som to vôbec nepočula.
V tom *prásk* udrela som ho z celej sily, zapotácal sa a padol na zem.
Ostalo ticho.
Boli v šoku.
No udierať som neprestávala.....
Adrenalin sa zvyšoval.
Stále bolo ticho. Bolo počuť len to ako ho udieram, nič viac.
Nebránil sa, keďže bol v šoku ako ostatní.
Nakoniec upadol do bezvedomia....
Pozrela som sa na ruky a boli celé krvavé...
Chalani na mňa vystrašene pozerali myslím, že sa jeden opýtal či je mŕtvy.
Ja som tam len tak stála a smiala sa.

Po dlhej pauze som nahodila vražedný pohľad a začala rozprávať.
,, Ešte raz na mňa skúsite takúto sračku, tak vám všetkým odrežem končatiny a dám ich zožrať psom."
Nadýchla som sa a pokračovala.
,,A povedzte Jeremymu, keď sa zobudí, že to, že sa správa ako kokot mu ho nijak nezväčší."
Žmurkla som a začala sa zasa smiať.
Nič nepovedali, lebo boli stále mimo tak som odišla.
Celú cestu som sa smiala.
Nečakali že sa im "pomstí" baba.

Vošla som do izby a chytila záchvat smiechu.
Mohla som sa smiať asi hodinu.
Ale potom som sa rozhodla ísť si konečne opláchnuť jeho krv.
Pozrela som do zrkadla na moje čierne vlasy a povedala si, že je čas na zmenu.
Neviem prečo sa mi farba krvi páčila, takže som si dala červené ombré.
Po dlhej chvíli som zaspala.

V noci ma zobudila búrka, zase...
Ľahla som si, ale...
*bum* niečo dole padlo.
Bývali sme v dome, takže som musela zísť po schodoch. Dúfala som, že to je mama, keďže som od nej nič celý deň nepočula.
No mýlila som sa.
Stál tam nejaký pán.

,, Zavolám polišov, ak hneď neodídete!"
Začala som po ňom kričať náhodne vety, aby som ho zastrašila. Ale nevychádzalo to.
,,Tak inak čo chcete, prečo ste tu?"
A v tom momente sa začal približovať.
Keďže sme boli v kuchyni som to využila a rozbehla sa k nožu.
Bol už dosť blízko tak som mu ukázala nech sa drží ďalej a bodla ho do ramena.
Na tvári mal nejakú masku, takže som mu tvár nevidela, ale zastonal bolesťou, keď som nôž pootočila a vybrala.

Bolo ticho, nikto nič nepovedal.
Na šťastie sa po tom bodnutí vzdialil.
Celý čas mi pozeral do očí, no potom prehovoril.
,, Podobáš sa na rodičov.... Tiež boli taký odvážni a nezodpovední."
,,Moji rodičia? Tak to si ich s niekým mýlite."
Veď mama sa bojí všetkého a otec. V hlave som sa trochu zasmiala.
Ale mala som stále vážny výraz a on hovoril bezcitným tónom.
,, Takže to ešte nevieš. Hmm..."
A začal sa smiať, ale hneď prestal.
,,Neviem o čom hovoríte, no odíďte z môjho domu teraz."
Odpovedala som kľudne.
,, Ešte sa stretneme Raven, dúfam, že to bude skoro."
Zrazu sa usmial.
,,Jedine tak v tvojich snoch."
Už ma táto blba hra nebavila, chcela som, nech odíde a už sa nikdy nevráti.
,, Zatiaľ, Raven."
A odišiel tak ako prišiel. Nápadne....
Zhodil dve vázy ako vážne?

Vyšla som hore a jediné čo ma napadlo bolo....
Čo sa to sakra stalo...
A že teraz už určite nezaspím.