I'm Dragon {DOKONČENÉ}

Kapitola 4 - Pomoc

Prišla som k Susane domu. Ona tam už stála a stále plakala.
Začala som ju ukľudňovať a povedala som, že dnes u nich prespím, keďže je víkend.

,, Kde je?"
Opýtala som sa.
,,V mojej izbe... Je na tom zle..."
Pozrela do zeme.
Bolo mi jasné, že sa snaží neplakať.

Prešli sme k nej do izby.
Ležal tam nehybne a vyzeral, že je na tom veľmi zle.
Podišla som k nemu a povedala:
,,Ahoj Marek, ty malý bitkár."
Chcela som ho nejako rozveseliť.
Pozrel na mňa a pokúsil sa o úsmev.
Lenže bolo vidieť, že má nejaké rozmliaždeniny, takže mu to nevyšlo.
,, Vyšetrím ti to dobre."
,, Dobre."
Odpovedal mi dosť potichu.
,, Spravím zatiaľ niečo pod zub."
Usmiala sa falošne Suse a odišla.
Keď zavrela dvere spustila som.

,,Čo sa stalo Marek? Hovoril si, že už ti dali pokoj, nie? Či neboli to oni?"
Bol mi ako mladší brat, takže som sa o neho zaujímala. Keďže pred tým už mal takéto problémy, tak to určite nebola sranda.
,, Šikanovali také nové dievča... Je vážne pekná a milá... No oni jej robili zle a ...."
,, Nepokračuj."
Zastavila som ho, keďže sa mu ťažko rozprávalo.
,,Ja ťa chápem a je to od teba veľmi mile."
Usmiala som sa.
Ešte sme sa rozprávali asi desať minút.
Počas toho som mu to vyčistila a ošetrila.

Vošla Suse s jedlom a vystrašeným pohľadom.
Je úžasná a odvážna, ale, keď ide o rodinu tak ma strach. Preto som prehovorila ja prvá.
,,Čo sa deje Suse si v pohode?"
,,Dole sú nejakí chalani že vraj idú pre Mareka."
Jej vystrašený pohľad mi všetko potvrdil.
,,Idem tam ostaňte tu, ak sa deje hocičo zostaňte tu."
Usmiala som sa.
Nech odľahčím situáciu.
,,Buď opatrná"
Povedali mi naraz.
Prikývla som.

Zišla som dole a predo mnou asi 6 chalanov. Nemala som ani poňatia kto sú.
,,Kde je Marek?"
Prehovoril ich asi "vodca".
,,Čo od neho chcete?"
Bolo mi to jasné, ale aj tak som sa opýtala.
,, Dokončiť to čo on začal."
Povedal ďalší.
Usmiala som sa a povedala mu.
,,To vám nedovolím."
Začala som zase cítiť ten adrenalín. No tento krát to bolo iné, cítila som to čo v kúpeľni.
Pozrela som sa dole na ruky, začínali mi horieť...
ČO BUDEM ROBIŤ!?
Okrikovala som samu seba.
SAKRA,SAKRA,SAKRA!!!
Schovala som ruky za chrbát a začala dýchať a modliť sa nech to pomôže.
,,Zlatko, do tohto sa nepleť, radšej si choď lakovať nechtíky."
Povedal ich vodca a začali sa všetci smiať.
,, Je to aj môj problém, keď máte niečo s Marekom, máte problém aj so mnou!"
Prehlásila som.
,,Nebudem biť dievča, pome domov."
,, Čoooooo, aj tak by nám neublížila."
,,Ale aj tak nebijeme baby."
,,Máš pravdu."
,,Toho parchanta nájdeme aj inde."

Začali sa tam dohadovať, ako keby som bola vzduch, no bola som šťastná, keďže som sa ukľudnila zatiaľ čo sa dohadovali.
Pozrela som na ruky a už nehoreli.
Odľahlo mi.
,,Chlapci dajte mu pokoj, buď to pôjde po dobrom alebo po zlom."
Všetci nazar na mňa pozreli a povedali:
,, Čo?"
A zas sa smiali.
,,Ja vás serem... Ale raz vás uvidím niekde pri Marekovi, tak si budete želať, aby ste sa nenarodili rozumieme si?"
Zas sa iba smiali...
Okej čas na plán B.
Usmiala som sa.
Podišla k jednému čo bol najbližšie a jedným ťahom mu zlomila ruku. Bolo to tak jednoduché. Neviem, prečo som to spravila.
Ale zabralo to. Som rada, že ma to naučili, keď som ešte robila bojové umenia.
,,Povedala som rozumieme si!?"
,, Áno!"
Povedali naraz.

Odišla som naspäť dnu za Suse a Marekom, urobili sme si pekný zvyšok dňa.

Tesne pred spaním som menila Marekovi náplasť na nose, keďže ho mal zlomený a natrela som mu takou masťou na modriny.
Keď som odchádzala z izby sa ma opýtal:
,,Od kade vieš toľko o medicíne?"
,,Z internetu a tak vieš istú dobu ma to dosť zaujímalo."
V podstate som mu neklamala.
Usmiala som sa popriala dobrú noc a odišla.

Ale keď sa nad tým zamyslím, ani ma to moc nezaujímalo, blbá medicína, ale rada som sa bila aj keď som dievča.
Chodila som na rôzne bojové športy, bavilo ma to. A istú dobu som aj bojovala na ulici.... Boli za to dobre prachy. Neviem, niekedy som mala svoje nálady, veď predsa, každý má chyby.

V izbe som vysvetlila Suse situáciu, keďže jej to brat nechcel povedať, lebo s ňou nechce preberať dievčatá a nechce aby sa oňho moc bála. Keby jej povie, že je v tom baba, tak by sme tu boli veľmi dlllho. Zasmiala som sa.
Ešte sme sa nejakú tú chvíľu rozprávali a išli sme spať.

Celý víkend som strávila so Suse a Marekom, bola to zábava, podvečer v nedeľu som odchádzala.
Došlo mi, že sa mi mama stále neozvala....
Pri tej myšlienke som sa začala ponáhľať domov.

Stále nič, prešla som každý jeden kus domu, no nič.
Mama nikde nebola. Volala som jej asi tristokrát, no nič. Začala som stresovať, zas.
Kde môže byť, bola som v jej izbe, keď niečo začalo zvoniť.
Pozrela som na vec čo zvonila a zrazu sa tam objavila mama.
,,Ahoj Zlatko, ak toto pozeráš som pravdepodobne mŕtva..."
Musela som to stopnúť.
Prišlo mi blbo.
Pozrela som sa na displej, kde sedela mama v kresle, vedela som, že asi nie je moja mama, ale mala som ju aj tak rada.
V tvári mala jej dlhé hnedé vlasy a snažila sa neplakať, ale jej nádherné modré oči ju prezradili... Slzy mala na kraji.
Nadýchla som sa a pustila to znova.
,,Asi si si položila otázku prečo? Ak sa nemýlim zmizla som pred tvojou šestnástkou... Mrzí ma to, ani nevieš ako.....
Ako dieťa sa ti stalo niečo čo ti zablokovalo spomienky. To mi presne tvoji rodičia nevysvetlili...."
Nadýchla som sa a vydýchla som, znova a znova. Potom som to zas pustila.
,,Milovali ťa, no pre tvoje bezpečie sa ťa museli vzdať... Si výnimočná, ale to pochopíš neskôr. Udržali ťa v bezpečí tak, že ťa dali ku mne... Tvoja mama je moja sestra."
Moje srdce vynechalo úder.
Tak toto som ani nečakala... Moja hlava sa išla zblázniť z tých informácií. Ja.. ja.. už nemôžem ďalej pozerať, potrebujem spracovávať informácie.....
Kedy sa môj život takto drasticky zmenil!?
Bolo vôbec niečo pravdivé!?