Strange Heaven✅

💫21💫

Pretrela som si oči a snažila sa zistiť kde som. Rovnaká miestnosť, rovnaké miesto kde mi to spravil.
Pripútaná som nebola, s bolesťou som sa postavila a spotené vlasy si dala do copu.

Slzy mi tiekli aj keď som omdlela. Obliekla som si veci ktoré som našla rozhádzané na zemi, bohužiaľ nohavice tam neboli. Modlila som sa aby boli dvere otvorené a mohla som utiecť. Všade bola tma a nevyzeralo to že by bol Martinus doma.

Radšej som sa nezdržiavala, rýchlo odišla. Vydala som sa tmavou cestou plnou bolesti domov.
Čo som to spravila mami?
Plakala som a plakala.
Nie som silné dievča a to som si to myslela.

Tmavý park bol osvetlení lampami no nevyzeral tak. Triasla som sa od chladu a mala pocit ako by mi zamŕzali slzy.
,,Ale dievčatko čo ti tu tak v noci sama bez nohavíc?"
Prišli ku mne dvaja napití muži.
,,Táto bude dobrá."
Chytili ma za ruky a začali ohmatávať.
Kričala som a kopala no nič nepomáhalo. Dotkli sa ma chrbta. Môj krik bol zrejme počuť až do vesmíru.

Zatvorila som oči.Čakala som len na to kým mi ublížia a konečne odídu.
Jeden ma pustil, počula som boľavý krik no oči som nechala zavreté. Druhý chlap ma taktiež pustil a padla som na zem.
Pozrela som sa čo sa deje a zbadala ho.

,,Jack?"
Silnými rukami ma zodvihol a okolo zamrznutých nôh mi omotal jeho mikinu.
,,Čo to tu stváraš, trdlo?"
Snažil sa z mojich očí zistiť čo sa stalo. Uhla som pohľadom a pozrela sa na jeho potetovanú ruku. Medzi všetkými tetovaniami som to zbadala.

Prešla som rukou po ňom.
,,Náš strom."
,,Keď si odišla nedokázal som ho ochrániť a vykopali ho."
Silueta dvoch ľudí pod obrovským orechom mi plnila oči slzami.
,,Prečo si si to vytetoval?"
,,Aby som si vždy spomenul ako nám bolo dobre a aké úžasné dievča si bola keď si ma dokázala zmeniť."

,,Vieš že sa k sebe nevrátime."
,,Viem, bol som idiot."
Slzy z očí mi na chvíľu prestali tiecť a stále som sa pozerala na jeho tetovanie.
,,Prečo si tu?"
,,Dával som tvojej mame kvetinu na hrob a teraz ťa idem odprevadiť domov."

Pri slove mama sa moje oči znova naplnili.
,,Nemusíš."
,,Teraz ťa skoro napadli, neublíži ti už nikto. Spravil som ti toho veľa už ja."
Už ublížil Jack. No to sa nedozvieš.

Potichu som sa vydala na cestu a on so mnou. Cesta bola tichá, pri každom pohybe trička mi obrovská pichlavá bolesť prišla do chrbta.

,,Ďakujem."
,,Snáď sa ešte niekedy uvidíme."
Zakývala som mu a utekala domov.
Potichu som odomkla a hneď vošla do kúpeľne.
Nemôže zistiť že som sa vrátila okolo tretej domov, nemôže.

Tričko som si stiahla dole a bála sa pozrieť do zrkadla. Krvavý chrbát, otvorené tri rany, ovisnutá koža.
Čo si mi to spravil.
Nevedela som čo mám robiť, rany neboli také hlboké no neboli ani malé. Nie som doktorka.
Krváca to.
Bolí to.
Plačem.
Musím zobudiť Marcusa.