Strange Heaven✅

💫38💫

Nemala som pojem o čase. Sedela som vo vani a rozmýšľala. Prerušilo ma silné búchanie na dvere.

Rýchlo som vyšla a obmotala sa okolo uteráku. Pootvorila som dvere a zbadala, že je to Marcus. Usmiala som sa pre seba a pustila ho ďalej.

,,Klopal som potichu, no nikto sa neozýval. Prepáč že som búchal."
,,V pohode."
Premeriaval si ma a myslel si že ho nevidím.

,,Sadni si na posteľ."
Poslúchol, vytiahla som si zatiaľ z kufra podprsenku a nohavičky. Oblieka som si ich a uterák ktorý má zakrýval som vrátila do kúpeľne.

Pobehovala som v spodnom prádle po izbe a hľadala tričko na spanie.
,,Asi mi sedíš na tričku."
Rýchlo sa postavil a podal mi ho.

Už oblečená som si sadla vedľa neho a zhlboka sa nadýchla.
,,Prečo si ma zavolala?"
,,Ako začať.Prepáč že som sa tak chovala. Neviem čo k tebe cítim, neviem čo cítim k tvojmu bratovi. Ste dve rozdielne osoby a každý mi dávate iné šťastie. Neviem čo mám robiť."

Netváril sa smutno, možno to len v sebe skrýval.
,,Keď nechceš by so mnou, prosím buďme aspoň kamaráti."
Navrhol a vedela som, že sa mu láme srdce.

,,Dobre."
,,Sľúbiš mi niečo?"
,,Čokoľvek, Marcus."
,,Keď budeš mať tridsať a nebudeme mať partnera alebo partnerku, dáme sa dokopy. Je mi jedno či budeš dovtedy s mojím bratom, len chcem mať nádej že by si bola so mnou."
,,Vieš že to je za deväť rokov?"
,,Viem."

Zasmial sa a ja s ním.
,,Platí."
,,Budeš moja."
,,Možno sa nájde niekto iný, než tvoj brat."
So smiechom som do neho šťuchla.
,,Pff tak si to s ním vybavím."

Ľahli sme si na posteľ, pozerali na seba a smiali sa. Lepší večer som si nemohla predstaviť.
,,Zostaneš tu na noc?"
,,Ak chceš."
,,Pravdaže chcem."

~~~

Pretrela som si oči a pozrela sa na Marcusa, ktorý spal v dostatočnej vzdialenosti.
Snažil sa ma odtiahnuť, keď som ho budila. Spadla som na zem a rozosmiala sa. Rýchlo otvoril oči a strachoval sa.
,,Som v poriadku."

Vydýchol si a vrátil sa späť do postele.
,,Dnes večer odchádzam, nezoberieš ma niekam? Moc som to tu nevidela."
,,Pravdaže, obleč sa."
,,Inak, kedy sa vrátiš domov?"
Zahľadel sa mi do očí.
,,Neviem, je mi tu dobre."

Zosmutnela som a radšej sa išla obliecť.
Čakal ma pri dverách a pobrali sme sa k autu.
,,Máš pekný náhrdelník."
Chytila som náhrdelník od chlapca a spomenula si na jeho tvár.
,,Ďakujem. Viem že si myslíš, že je od tvojho brata, no to nie je pravda."
,,Mal by som si to ísť vybaviť s tým čo ti ho dal."
Zachichotala som sa.

,,Kam ma vlastne berieš?"
,,Na najznámejšie miesto."
Došlo mi to a začala som sa viac tešiť. Cesta netrvala dlho ani krátko.

Mnoho ľudí sa hrnulo zaplatiť vstupné.
,,Nevedela som že tu bude až takto veľa ľudí."
Prešli okolo nás nejaké deti s červenými šiltovkami. Asi nejaká škola.

~~~

,,Konečne."
Výťahmi sme vyšli na najvyššie poschodie. Neverila som vlastným očiam. Bolo vidieť všetko. Chytila som sa siete,ktorá bola pozdĺž celého poschodia, a pozerala sa cez dierky na Paríž.

,,Marcus, vidíš to?"
Neozýval sa, otočila som sa a videla som ho ďalej odo mňa.
,,Čo sa deje?"
,,Ja...bojím sa výšok."
Vybuchla som do smiechu.
,,Prečo si ma sem potom bral?"
,,Každé dievča chce toto zažiť."
,,Nemyslím si, ale ďakujem."

Silno som ho objala a išla sa ďalej kochať výhľadom.

Prepáčte že nie sú časti, no väčšinu času venujem učeniu. Túto knihu budem pomaly končiť, no môžte sa tešiť na novú s Dolan twins:) snáď to niekoho poteší.

Spomenuté deti v šiltovkách, je naša škola dva roky dozadu v Paríži;)

Ospravedlňujem sa za chyby.

M.