"Ty ešte nie si zbalená? To nemyslíš vážne!" povedal Louis, keď našiel môj prázdny kufor hneď vedľa dverí.
"Ja robím všetko na poslednú chvíľu, takže žiadne prekvapenie. Navyše mám ešte hodinu." zasmiala som sa. Ten výraz čo má teraz na tvári...
Za hodinu sa všetci stretáme na autobusovej stanici a odchádzame do Londýna. Riaditeľka mi to nakoniec dovolila, aj keď som nevyhrala. Takže si spravím výlet zadarmo, aj keď iba kvôli Louisovi. Nebyť jeho, nejdem tam.
Za posledný týždeň sa toho veľmi veľa zmenilo. Potom čo som mu povedala naposledy v Londýne mám pocit, ž môžem konečne pokojne spávať.
No minimálne o niečo pokojnejšie.
Som rada, že som mu to všetko povedala. Aspoň na to nie som sama.
A moja posledná veta o láske....neviem, či to bolo vhodné. Louis sa k tomu potom už nevrátil, no viem, že zaspával s úsmevom na tvári.
A na druhý deň ráno som sa tak zobudila ja. Bolo mi asi tisíc krát lepšie a absolútne mi nevadilo, že som celú noc spala v rifliach a svetri. Cítila som sa nejakým spôsobom ľahšie. A hlavne šťastnejšie.
Pretože už som nemusela nič tajiť.
"No tak Daisy. Viem, že nevieš variť, ale zbaliť by si sa mohla aj sama." pokrútil Louis hlavou a prešiel rovno do mojej spálne.
"Tak prepáč? Mám zbalené skoro všetko, len to treba dať do kufra. A ešte oblečenie, ale to bude rýchlo." povedala som a zdvihla môj kufor, následujúc ho.
Položila som ho na posteľ a obrátila sa k svojej skrini, aby som si mohla vybrať veci na oblečenie, ktoré si chcem zobrať.
"Skôr ako sa opýtaš, áno, aj ten kufor je od riaditeľky. Už dva roky ma ťahá po všetkých možných súťažiach cez celú Britániu, takže jeden slušný kufor mi bola nútená kúpiť."
"Počítaš vôbec koľko si toho vyhrala?"
"Um, aj so všetkými tými bezvýznamnými školskými súťažami asi tak 50....možno 51? Nikdy nevieš, mňa už to nebaví počítať. Kedysi som počítala aj druhé miesta, ale to už mi príde zbytočné. Ak sa chceš pozrieť, všetky diplomy sú v krabici pod posteľou. Raz sa možno budú na niečo hodiť."
"51? Vážne?"
"Vravím ti, že je tam veľa bezvýznamných školských súťaží. Možno tak polovica z toho za niečo naozaj stojí. Inak, o štvrtej tam máme byť, alebo sa o štvrtej odchádza?"
"O štvrtej sa odchádza." povedal Louis a kľakol si, aby mohol dočiahnuť krabicu s diplomami.
"Do riti. Mohol by si prosím všetko čo je na sedačke natlačiť do kufra? Mám to tam nachystané.....alebo ja si to idem vziať a ty mi zatiaľ vytiahni zo skrine nohavice. Poviem ti ktoré....Na diplomy sa môžeš pozrieť aj inokedy."
"Hm...môžem. Navyše tam je obrovský pavúk, tak ho nebudem dráždiť." povedal a postavil sa.
"Čo? Pavúk? Zabi to!" zakričal som a ušla k dverám.
A Louis sa začal smiať.
"Vieš čo? Len aby som sa ja nesmiala, až ťa Simon Cowel odpíska a ešte si do teba kopne, lebo sa nemá na čom smiať."
"Ja milujem tvoje povzbudivé slová." usmial sa a prešiel k mojej skrini.
"Aj ja tvoju iróniu." povedala som a vyšla z izby, aby som si z obývačky doniesla všetko čo som si zbalila už pred tým. Uteráky, zubnú pastu, kefku, hrebeň...jedlo. Samé potrebné veci.
