"Čo...čo odo mňa očakávaš?" opýtala som sa Louisa, keď sme odchádzali z toho blšie trhu, kam som ho zaviedla.
Potom ako ma tam pobozkal.
Neznášam to slovo....je divné.
"Čo od teba očakávam?" zopakoval nechápavo.
Prečo mi to tak sťažuje?
"Ja neviem....vzťah? Lebo ja proste...ja neviem. Um to čo sa stalo a teraz...nejako neviem, čo by malo byť ďalej alebo.." koktala som, pretože som proste nevedela, čo mám čakať. Ani čo mám robiť, alebo čo mám povedať.
Kráčali sme ruka v ruke, no pre mňa je to zrejme moc vecí naraz. Až príliš. A desia ma.
"Veci medzi nami sa menia závratnou rýchlosťou, a ja ju prestávam zvládať." povedala som, pretože toto bolo niečo, čo m práve napadlo a pritom to absolútne vyjadrilo všetky moje pocity. Lepšiu vetu som nemohla vymysieť.
Louis mi neodpovedal. Zrejme je ešte zmätenejší ako ja.
"Proste....ešte pred dvoma mesiacmi som sa rozprávala tak akurát sama so sebou. Potom si zrazu prídeš, nasereš ma ako nikto pred tebou a zrazu sú z nás kamaráti. A ani sa nenazdám a už sa chovám ako zamilovaný človek."
"Ty si zamilovaný človek." povedal a naschvál pretočil oči.
"Myslíš si, že si vtipný?" opýtala som sa ho a zúžila naňho oči.
"A ty, že si dobrá v skrývaní citov?" vrátil mi otázku a vtedy som zastala.
Som dobrá v skrývaní citov?....Doteraz som ani netušila, že ešte mám nejaké city, alebo že som schopná nejaké prejaviť.
City.
Mám nejaké?
Cítim niečo k Louisovi?
Priveľa otázok.....príliš veľa na moju hlavu. Ja netuším, či niečo cítim a ani či je to niečo láska. Ako aj to môžem vedieť?
"Ja neviem, či niečo cítim, Louis. Ako to môžem vedieť tak rýchlo?" vyslovila som moje myšlienky a on sa na mňa zadíval.
Prídem si ako nejaký lákavý kus mäsa, ktorý sa práve chystá zjes-no možno nejaké tofu, ale aj tak. Cítim sa zvláštne.
"Ty nevieš, či niečo cítiš? " opýtal sa ma, ako by som to práve nebola povedala.
Pokrútila som hlavou a v ďalšej sekunde už mal ruky na mojej tvári a znova ma bozkával.
Prečo mi to robí. Má pocit, že nemám dosť myšlienok v hlave?
Prinútilo ma to zavrieť oči a sústrediť sa na to, čo sa so mnou deje. Cítim niečo?
Prídem si, ako by toto bol nejaký vedecký pokus, no pre mňa vlastne je, takže si nemôžem nič vyčítať.
No aj tak...to aké jemné jeho pery sú, to, ako sa ku mne správa. S takou neskutočnou nehou.
Myslím, že niečo cítim.
A prvá vec, čo mi napadla v hlave bolo šťastie.
Som šťastná?
Musela som sa nad tým zamyslieť. Šťastná....
Mením svoj výrok. V skutočnosti je šťastná divné slovo.
Poznám vôbec pocit šťastia? Bola som niekedy šťastná?
Usmiala som sa do našeho bozku a z nenazdania Louisa objala. Hlavu som si zaborila do jeho krku a iba sa usmievala.
