Nezabudol.
To je všetko, na čo sa teraz môžem sústrediť.
Ale vlastne nie. Teraz sa sústredím na to, ako blízko pri mne stále stojí a na to, že nepriznáva to, že nezabudol.
Ale nezabudol.
Ja viem, že nezabudol. Cítim to. Jednoducho to hovorí moja intuícia a ja jej verím.
Ale prečo potom? Prečo sa potom tvári, že ma nepozná?
Prečo?
Taká jednoduchá otázka, no moja odpoveď je tak ďaleko.
A aj keby ju získam, nikdy ho nepochopím. Nikdy nepochopím, prečo toto robí. Iba ma zbytočne trápi.
Cítim jeho teplo a to ma pomaly ťahá za ním. Pomaly som sa k nemu naklonila, no keď som si uvedomila čo robím, okamžite som sa otočila na päte a odišla opäť za svoj stôl.
"Čo tu vlastne budem robiť? Alebo budeme.."
"Rozprávať sa." odpovedala som jednoducho na jeho otázku a v momente začala rozmýšľať o tom, o čom sa budeme rozprávať.
Nenávidím, keď mám takýto zmätok v hlave. Jednoducho chcem rozmýšľať nad príliš veľa vecami a nemám na to čas.
"Chceš začať?" opýtala som sa.
"Naozaj si vyštudovala psychológiu?" opýtal sa a za normálnych okolností by som naňho bola zagánila alebo mu niečo nepekné povedala, no snažím sa byť milá, nie?
Nie. Ja som milá.
Aj keď on si to teraz vôbec nezaslúži.
"Áno vyštudovala. Aj keď to bola zatiaľ najťažšia vec v mojom živote."
"Prečo?"
"Pretože som mala problémy v mojej hlave. Naozaj neviem ako ti to vysvetliť, ale bola som na tom veľmi zle a preto sa mi ešte horšie učilo a jednoducho som skoro neprešla. Ale posledný rok som sa konečne postavila na nohy a bola najlepšia. Škoda, že až ten posledný. Keby sa spamätám skôr, som najlepšia stále."
"Si nejaká sebavedomá." povedal a pozrel sa do mobilu.
"Mám byť prečo. Za svoj život som prehrala iba jednu jedinú súťaž." povedala som a on sa na mňa okamžite pozrel.
On vie o čom hovorím.
Pretože to prežíval so mnou. Nebyť toho, nie sme tam, kde sme.
No nič nedal najavo.
Možno to vôbec nie je odveci. Vymyslím toľko narážok, koľko len budem môcť a jednoducho ho dostanem. Musí sa nachytať.
A mienim to robiť dokedy to neprizná sám, alebo sa nechytí do mojej pasce.
"Akú?" opýtal sa nezainteresovane.
Ty veľmi dobre vieš akú.
"To bolo ešte na strednej škole...volalo sa to you know. Počul si o tom niekedy? Ale v tej dobe si už zrejme bol v X-factore, nie?"
Áno bol, pretože kásting bol presne v tej dobe.
A ja som tam bola tiež.
"Nie, nikdy."
"To je škoda. Bol to jeden z najvýznamnejších dní môjho života."
"Mám sa pýtať prečo?"
Oh...je mi jasné, že ty to vieš.
"Jednoducho povedzme, že sa mi otvorili oči a ja som pochopila, čo je život."
"Si prehnane poetická."
A ty prehnane nádherný.
Fajn. Dúfam, že toto nevyšlo z mojich úst.
Pozrela som sa na Louisa a nič nehovoril. Takže asi nie...
A aj keby...pravdivosť môjho tvrdenia by to nezmenilo. Navyše pochybujem, že si ešte nevšimol, ako naňho čumím.
Môžem sa hanbiť, ale čo mám robiť? Tak strašne sa zmenil.
Teraz je celý iný. Neviem ako to popísať, no prisahám, že sa na ňom zmenilo všetko. Aj črty jeho tváre.
Teraz má prepadnuté líca, čo zvýrazňuje jeho lícne kosti. Tiež je neoholený a jeho vlasy sú o dosť dlhšie.
Znie to zle, no to ako vyzerá ma zhadzuje z nôh.
Fajn, je to prvý a posledný raz, čo som toto priznala a priznáva sa to naozaj ťažko, ale je strašne sexy.
Fuj...toto už nikdy nepoviem.
Teda nepovedala som to. Iba si to pomyslela. A tak to aj zostane.
"Takže toto je všetko?" opýtal sa zrazu a ja som sa znovu vrátila do reality.
"Čo prosím?"
"Či táto hodina vždy bude prebiehať tak, ako dnešná. Prídem, porozprávame sa o ničom a potom budem môcť zase ísť?"
"Nie nebude. Vlastne som nad tým už rozmýšľala a keďže u teba nevidím nejakú poruchu, chcela som to spraviť tak, že budeš chodiť na hodiny iných pacientov. Ja ušetrím čas a ty pochopíš, že sa vôbec nemáš tak zle ako si myslíš. A depresie budú preč."
"To nie je také ľahké."
"Um...je. Tažké je to, keď je na to človek sám."
"Ja na to som sám."
"To už nikdy nepovedz. Ja som tu na to s tebou." povedala som akoby sme boli späť v čase a ja som bola Louis. Pretože iba od neho prichádzali takéto vety.
Také milujúce vety, plné starosti o toho druhého.
"Si iba psychológ." povedal a prevrátil oči.
Neviem o čo sa snaží, ale ak mi chce ublížiť, tak mi môže radšej vytrhnúť srdce za živa. Bolesť by to bola rovnaká.
Myslím, že dnes to vidím na pár pohárov vína.
Veľa pohárov vína.
Viem, že by som si to nemala tak brať, ale jednoducho mi to ubližuje. Každá jeho takáto veta. Hlavne keď viem, že to robí naschvál.
A neviem prečo.
Prečo ma tak trápi? Spravila som mu niečo?
Pretože o tom neviem.
Myslím, že by som sa mala zavrieť do nejakej miestnosti a utriediť si myšlienky, pretože v tomto momente som naozaj blázon ja.
Blázon, ktorý nezvláda svoju prácu.
Skvelé...
"A dokedy sem budem musieť chodiť?" opýtal sa, keď už sa zberal na odchod, po asi 30 minútach, čo u mňa bol.
"Dokedy nebudeš pozitívny človek, tak ako predtým." vydýchla som porazenecky, pričom môžem iba dúfať, že ním raz znova bude.
. . . . . . . . . . . . . . . . . . .
Moja kreativita #pošla
Prepáčte, že je to tak fucking krátke, ale sľubujem, že tak o tri časti to začne byť znova zábava :D (aspoň v to dúfam)
E.xx
