Louis:
Pomaly som otvoril oči a nachvíľu som nemohol uveriť tomu obrázku pred nimi.
Daisy stále ležala na mne s očami silno zatvorenými a objímala ma tak silno, že som sa na to zobudil.
Všade okolo nás je šero, takže predpokladám, že to bola viac ako pol hodina. Ale kto by som bol, aby som sa sťažoval.
Na toto som čakal toľko rokov. Toto je to čo mi tak strašne chýbalo. Jej objatie. Jej teplo. Jej láska.
Ja viem, že sa už viac ako mesiac chovám ako úplný idiot, ale ja si nemôžem pomôcť. Neviem ako inak sa mám vrátiť do jej života....myslel som si, že začať od znova bude najjednoduchšie. Veď čo som mal spraviť? Prísť a povedať: prepáč, že som sa snažil tak málo a nevyhľadal ťa potom čo si mi nikdy nezavolala späť a teraz keď sa mi skončila kariéra som si na teba spomenul?
Pravdu povediac to nebola úplná náhoda, že som skončil u nej. Samozrejme, že som vedel čo robím. Ale to s tím, že som tam prinútený chodiť nie je tak úplne klamstvo. Keby to nebola ona, naozaj by som tam chodil iba z donútenia.
Ale nie pokiaľ ide o ňu. Keď som prvý krát prišiel, pustili ma dovnútra bez toho, aby jej niečo povedali. Našťastie to tam otvárajú tak skoro. Keďže ja trpím nespavosťou a prakticky už o 4 som hore.
A tak som tam prišiel a čakal čo sa stane. Pôvodne som si myslel, že ma vyhodí von, nakričí na mňa, alebo použije tisíc ironických poznámok aby má úplne naštvala....ale nie. Ona skoro plakala od šťastia z toho, že ma vidí.
A to som nečakal. To bolo to jediné čo som nečakal. Pretože som si myslel, že o nej viem všetko, no netušil som, že sa tak strašne zmenila.
Nemyslím tie šaty a lodičky, aj keď to je tiež značná zmena. Myslím jej....ja neviem. Ona je jednoducho šťastná.
Ona. Je. Šťastná.
Ja viem, že keď som ju naposledy videl, čo bolo veľmi dávno bola tiež šťastná. Potom som to zničil, čo som si nikdy neprestal vyčítať, no to čo som našiel ma jednoducho prekvapilo. Daisy s pozitívnou mysľou. Človek by ju nespoznal...
Aj keď čím dlhšie tam každý deň chodím a som s ňou, tým viac to začína byť znova ona. Je úžasné ako sa dokázala zmeniť a všetko, ale mne aj cez to neskutočne chýba tá zatrpknutá ironická osoba, ktorá dokázala nenávidieť aj globálne otepľovanie.
Nie až taká zatrpknutá, ale jej večné nadávanie na niečo boli najvtipnejšie časti mojich dní.
Často som myslel na tie časy kedy sme boli na strednej a aj keď sme si mysleli, že máme problémy, nebolo to nič oproti tomu, čo sa reálne dialo v našom živote potom.
Často som sa pristihol v pozícii, že som o sebe pomaly ani nevedel. Nespal som, mal som otvorené oči, no bol som tak strašne prepracovaný, že už som nedokázal ani myslieť, iba pozerať na jeden predmet a čakať kým prejde to čo sa práve dialo.
Skoro vždy to skončilo tak, že ma Harry zatriasol a prebral z tranzu v ktorom som bol a nakoniec prinútil ísť si ľahnúť.
No aj tak som skoro nikdy nespal. Alebo mi strašne dlho trvalo, kým som sa zbavil vecí čo sa neustále opakovali v mojej hlave. Neustále som myslel na to, či som spravil to správne rozhodnutie, či som v poslednom rozhovore povedal tú správnu vec, či niekedy prestane ten nátlak z vonka a či vôbec chcem robiť to čo robím. Či je to správne a či to naozaj malo tak byť.
Na väčšinu otázok som odpoveď nikdy nenašiel, z čoho som mal iba väčšie bolesti hlavy.
Netvrdím, že to vždy bolo také zlé. Jasné, že boli aj svetlé momenty. Spočiatku to bola práca snov, aj keď značne poznačená všetkým čo sa stalo. Tým že nezavolala späť. Jednoducho nezavolala.
