Dôležitá a/n na konci :)
"Daisy? Počuješ ma?" opýtal sa Louis, hneď potom ako som mu zdvihla.
V pozadí bol neskutočný krik a neustále niekto s niečím trieskal. Celkom by ma zaujímalo, kde teraz je.
"Ani nie." odpovedala som mu pravdivo, lebo ak by sme chceli viesť rozhovor, asi by nám to nevyšlo.
"Môžete byť chvíľu ticho? Volám s Daisy!" zakričal Louis pri čom určite zakryl rukou telefón, no aj tak som ho mohla počuť.
Okamžite v telefóne nastalo úplné ticho, čo ma prekvapilo. Je moje meno nejaká tajomná formulka?
"Už mi o nej porozprávaš? Keď dotelefonuješ? Prosím." počula som nejaké šepkanie zo zadu. Musela som sa veľmi sústrediť na to, aby som vyrozumela, čo ten niekto hovorí.
"Je milá a prívetivá, presne ako ty Harry." povedal Louis a ja som sa musela zasmiať.
Milá a prívetivá.
"Ty klamár." povedala som a tentoraz sa zasmial Louis.
"Prečo si klamár?" opýtal sa znova Harry, čo už sa dalo počuť podľa jeho hlasu.
"Ty ma máš na reproduktore?" opýtala som sa zmätená.
"Nie, len Harryho strašne zaujímaš a je na mne absolútne natlačený a snaží sa počuť každé slovo."
"Dáš mi ho k telefónu?" opýtala som sa. Vážne ho začínam neznášať a to som ho ešte ani nestretla.
"Daisy? Tu je Harry. Som rád, že ťa môžem počuť. Louis o tebe stále rozpráva a vždy je úplne nadšený keď mu napíšeš a neustále sa-"
"VYPADNI!" zakričala som do telefónu.......Veď chcel počuť môj hlas.
"Fajn." povedal rýchlo a bolo počuť, ako mobil podal späť Louisovi. Zachvíľu bolo ešte počuť "povedal si, že je milá" a potom už iba tresknutie dverí.
A ešte Louisov smiech.
"Prepáč, je ťažké sa ho zbaviť...teda ako pre koho, ale to je teraz jedno. Chcel som ti iba povedať, že prídem." povedal a aj cez telefón som mohla cítiť jeho úsmev vyžarujúci teplo.
Príde.
Okamžite sa mi rozžiarili oči a zostala som ako na ihlách.
Louis príde.
Po siedmich týždňoch ho konečne uvidím. A odrazu mi začalo biť rýchlejšie srdce a začalo ma štekliť v bruchu...Fajn, nemusím to preháňať, ale potešilo ma to.
Viac ako potešilo.
"Kedy?" opýtala som sa, keď som bola schopná reagovať.
"Zajtra. Len neviem kedy presne sa k tebe dostanem, lebo celá rodina sa na mňa určite natlačí a nepustia ma, dokedy im to všetko neporozprávam. Je mi to ľúto. Ale určite ma čakaj. Môžem zostať iba jeden deň a na ďalší na obed už odchádzam, ale musíme sa stretnúť."
"Ja viem." vydýchla som.
Musíme sa stretnúť. Viac to bez neho nevydržím.
"Čakaj ma tak okolo deviatej, alebo desiatej. Budem sa snažiť prísť čo najskôr. Ale určite prídem. Prídem. Ale teraz už musím ísť, lebo skúšame a ja som ti toto musel povedať hneď ako som sa to dozvedel."
"Dobre. Tak zajtra." povedala som plná nadšenia. A nedočkavosti.
"Zajtra. Ahoj."
"Ahoj." zopakovala som s úsmevom na perách a zložila. Nmôžem uveriť tomu, že zajtra príde.
