Potom ako som sa dosmiala na Louisovej otázke som mu otvorila dvere a ustúpila, aby mohol vojsť.
"Prečo ťa vlastne tak zaujíma?" opýtala som sa, stále s humorom v hlase.
"Iba...som ho chcel vidieť."
"A zistiť, či to je naozaj papagáj a nie človek?"
"An-počkaj. Čo?"
"Nič." povedala som cez smiech.
Prešli sme až do obývačky, kde je Hugova voliéra a ja som Louisovi naznačila, že môže ísť až úplne k nej.
Pretože na moje prekvapenie zostal stáť asi meter od nej a iba na ňu zízal.
"Ahoj." povedala som, smerujúc to Hugovi, pretože bol zalezený niekde vnútri, takže som ho nemohla vidieť.
Za chvíľu sa ozval veselý škrekot a potom Hugo vyletel z druhej strany.
Hneď ako sa prichytil klierky pri nás, Louis odskočil asi meter dozadu.
"Čo je? Bojíš sa papagájov?"
"Nie..Samozrejme, že nie. Len som nečakal, že je taký veľký."
"A čo si si myslel? Mám voliéru cez pol obývačky, tak neviem, čo si čakal." mierne som sa zasmiala.
"No...nič. Ale je..veľmi pekný."
"Ďakujem." zakrákal Hugo z nenazdania, čo Louisa zase vystrašilo.
"Prepáč. Niektoré slová už je jednoducho naučený."
"Harry?" zaškriekal znova Hugo, tentoraz ako otázku.
No, to sa naučil príliš rýchlo.
"Harry?" opýtal sa Louis neveriaco.
"Um..ty nevieš, že tu bol?"
"On tu bol?" opýtal sa ešte viac prekvapený.
"No, myslela som, že to vieš. Ako inak by si vedel, kde bývam?" vrátila som mu otázku, na ktorú som zrejme vedela odpoveď.
"Nepovedal mi o tom." zamumlal a veľmi šikovno sa vyhol mojej narážke. "Prečo tu bol?"
"Prečo ťa to zaujíma?"
"No možno by si bola teraz radšej s ním." povedal a otočil sa na odchod.
"Louis! Prišiel včera o jednej v noci, opitý tak, že sa divím, že vôbec rozprával. A ráno si z toho moc nepamätal." povedala som namiesto toho, aby som sa mu vysmiala, že žiarli.
"A povedal prečo? Povedal niečo?"
"Rozišla sa s ním priateľka. Teda vlastne on s ňou. No...to je jedno. Ale dosť ma pobavilo, že ona sa ho potom opýtala, že či mu má o tom rozchode napísať pesničku."
"Tak ten jej vyšiel." zasmial sa Louis. Som rada, že to tak rýchlo pustil.
"No Harrymu sa to asi moc nepáčilo."
"Ale prosím ťa. Horšie bolo, keď bola pesnička o jeho rozchode na vrchole všetkých rebríčkov a všade ju hrali...Raz keď sme boli v nejakej kaviarni, tak bol tak strašne naštvaný, že sa išiel opýtať, či by nemohli vypnúť, to rádio. No a keď mu povedali nie, tak si počkal na refrén, ten zaspieval na celú miestnosť neskutočne nahlas a odišiel. Ver mi, vtedy to bral horšie." zasmial sa. Nejako prirýchlo zmenil náladu.
"Ideme?" navrhla som s nádejou, že by takýto mohol byť celý večer.
. . . . . . . . .
Cesta do reštaurácie, kde sme išli bola pomerne krátka.
