Ráno som sa zobudila a moja jediná myšlienka bola, prečo som len ja chcela byť psychológ.
Prečo som sa na to dala? Keby niečo také nechcem, už nikdy by som ho nestretla a nemusela by som mať problémy.
Pretože toto sú iba problémy.
A hneď druhá bola, ako ho môžem dostať z depresií, keď som v jednej až po uši.
Včera som ešte nevedela, čo to so mnou spraví.... V práci to bolo fajn, ale keď som sa dostala domov...jednoducho to na mňa doľahlo.
Ako sa vôbec opovážil sa mi ešte raz ukázať na oči?
Bezcitne ma opustil.
Spravil presne to, čo som vedela, že spraví. Lenže keby že nie som ovplyvnená láskou....láskou, tak dám na svoj zdravý rozum a nikdy mu neuverím.
Nikdy som mu nemala veriť.
No môžem ja za to, že ho mám stále rada?
Veď komu budem klamať, ak poviem, že ho nenávidím? Jedine sebe.
Aj keď to nie je také ako predtým. Mám ho rada, ale skôr preto, čo pre mňa spravil.
Iba aby to potom celé zrujnoval a po neskutočne dlhom čase a mojej námahe to zničil zase.
Mohla som byť radšej jadrový fyzik. Bolo by to menej problémov a svoj duševný stav by som zvládala ľahšie.
Pretočila som sa na druhý bok a načiahla sa po mobil, aby som zistila koľko je hodín.
Ešte mám pol hodinu, ale spať aj tak už nebudem.
Tak ako celú túto noc.
Ja za to nemôžem...a ešte k tomu prší a to všetko....chce sa mi plakať.
Takto zle som sa necítila už dávno. A neviem ako to zvládnem. Netuším.
Bojím sa.
Možno by som ho mala jednoducho odmietnuť a tváriť sa, že som ho nikdy nevidela.
Alebo v sebe pozbierať všetok hnev a vykričať mu to.
To, že zabudol a že som kvôli nemu už druhý krát ucítila moje absolútne dno.
Neviem, ako to robí, ale vždy mu to vyjde. Objaví sa a prevráti môj život hore nohami.
Zrejme by som na to už mala byť zvyknutá. Ale podľa mojej reakcie nie som.
Zodvihla som sa z postele a prešla do kuchyne, aby som si uvarila kávu. Celkom by ma zaujímalo, čo s ním chcem dnes robiť.
Alebo čo s ním chcem robiť na všetkých tých hodinách....je jasné, že on nepotrebuje pomoc psychológa. Iba pomoc, akú mi kedysi poskytol on .
Bude to ešte zložité.
Vzala som si moju polovypitú kávu a prešla do obývačky.
"Dobré ráno."
"Dobrá ráno." zaškriekal späť Hugo. Je dosť učenlivý a za ten čas, čo ho mám už pochytil pár fráz.
"Ako sa máš?" opýtala som sa, ako keby to bol reálny človek.
Musím uznať, že kúpiť si papagája bol ten najlepší nápad, aký som doteraz mala.
Nasypala som mu plnú misku a vložila do klietky.
A teraz už sa postarať len o seba.
Umyla som sa, namaľľovala a obliekla. Obula som si lodičky, ktoré nenávidím viac ako čokoľvek iné a vzala si tašku.
