Daughter Of Death [Dokončené]

#3 Deň D

Budík, tá vec, ktorú budem veľmi nenávidieť. Je iba 6:00, čo by som dala za 15 minút spánku. No, teraz sa musím nachystať. Otvorím môj šatník a pozriem sa čo si dnes oblečiem. Alebo si oblečiem šaty s naozaj veľkým výstrihom a pod neho si dám neviditeľnú podprsenku, alebo to bude tričko od Tommyho Hilfigera s jeansovými šortkami. Myslím, že dnes zvolím to druhé, je to pohodlnejšie a chcem ako-tak zapadnúť.

Zbehnem dole do jedálne, kde už mama pije kávu, naozaj nechápem ako môže takto skoro vstávať.
,, To je sila zvyku zlatko, sila zvyku.'' pozrela sa na mňa súcitným pohľadom. Došlo mi, že vypadám hrozne:,, To je to až tak zlé? Ach, radšej mi neodpovedaj, nechcem to vedieť... Čo máme teda na raňajky?''
,, Daj si túto ovsennú kašu s ovocím, smoothy z lesného ovocia a môžeš si dať aj kávu, tá sa ti dnes bude hodiť.'' smiala sa mi. Hodila som po nej utrapený pohľad antikrista, dúfam, že pochopila, že to chápem, ale aj tak kvapka podpory by sa dnes zišla.
Jedla som svoju kašu počas toho ako som ,,listovala,, instagramom. Nepridávam tu fotky, ale páčia sa mi rôzne nápady či príbehy, ktoré tu nájdem. Pozrela som sa von z okna a uvidela som nádherný výhľad. Les už sa pomaly začína sfarbovať do odtieňov jesene, sýkorky v krmítku sa predbiehali, ktorá toho zje najviac a ranný svit slnka sfarboval oblohu do oranžovej, ružovej a belasej.

Dnes ma mama hodí do školy, avšak budem chodievať pešo, keď však bude pršať, mama ma zavezie autom aby som nezmokla.
Aby sme si to ujasnili ja milujem dážď, obzvlášť búrky, ale keď som doma, na záhrade či v parku. Ak však musím ísť do školy či niekde kde by sa hodilo vypadať reprezentatívne, tak to hovorieva môj ocko, tak dážď predstavuje prekážku. Milujem všetky druhy počasia, ale ako hovorím, ak mi prekážajú tak ich nenávidím.

Stojím pred vchodom do mojej novej školy a prebieha vo mne búrka pocitov. Jedna moja časť by sa najradšej vrhla dnu a premávala sa tam ako modelka. Ďalšia by sa najradšej otočila na opätku a šla plakať do mojej izby. A tá tretia tu zamrzla na mieste, pretože zahliadla veľa, veľmi veľa, študentov a bojí sa, že ak urobí prudký pohyb všimnú si ju a začnú sa jej smiať.
Rozhodla som sa zapojiť aj svoj zdravý rozum a otvorila som si dvere, prešla prahom a ... a ... nestalo sa nič. Čakala som rôzne scenáre, ale nikto si ma nevšimol, teda až na pár ľudí, ktorí ma počastovali pohladmi typu Kto to je ? či Tá je tu určite nová, na tú sa musím opýtať. Ale zároveň som si všimla aj zopár súcitiacich pohľadov, odhadujem, že to sú moji budúci spolužiaci.
Vošla som do šatne, zhodila som zo seba jeansovú bundu a prezula sa do prezuviek. Vošla som do auly a pozrela si plán tried na tento rok.
Moja trieda sa nachádzala úplne na najvyššom poschodí, presnejšie na štvrtom. Tak som sa teda vydala priamo do svojej triedy.

Vošla som dnu bolo tu už zopár ďalších spolužiakov, presnejšie piati.
Dve dievčatá, ktoré sa medzi sebou rozpraváli a traja chalani, tí sa nerozprávali, myslím, že tie dievčatá sa poznajú zo základnej školy. Jeden z nich vyzeral ako by bol na pokraji mentálneho breakdownu, ďalší počúval rozhovor dievčat, ale tváril sa, že poslúcha nejakú hudbu zo slúchadiel. Ten tretí, mám pocit spí, veľmi zlý začiatok mojej budúcnosti.
Sadla som si do predposlednej lavice pri okne a dúfala, že si ku mne niekto prisadne.

Vošla naša nová triedna profesorka a moje prianie ostalo nevyslyšané, neviem, ale že naozaj neviem prečo, ani čo som urobila, ale nejaký chalan si dokonca radšej sadol ku spáčovi, ktorý sa medzitým zobudil a podľa kruhov pod očami som usudila, že dnes v noci asi nespal najlepšie.
,, Dobrý deň, žiaci, som rada, že Vás spoznávam. Volám sa Gizel Jobsová, budem Vaša nová triedna profesorka a vidím tu veľa vystrašených tvári, a preto som sa rozhodla, že Vás uvediem do obrazu čo bude Vašimi povinnosťami a čo budú vaše práva. Do školy chodíme na čas, pokiaľ nemáte problém s dopravou, v tom prípade ma informujte pomocou tabletov, ktoré ste včera dostali. To platí aj ak sa nezúčastníte vyučovania.
Snažte sa urobiť si každú domácu úlohu. A buďte prosím tolerantní ak si Vaše meno profesori nezapamätajú hneď na prvý krát, viete je obtiažne zapamätať si 22 mien každý rok, preto Vám za vašu toleranciu vopred ďakujem.
Máte právo opýtať sa na niečo čo Vám nieje jasné, ste tu predsa preto, že sa tu niečo máte naučiť. Ďalšie menejpodstatné práva, ktoré sú samozrejmosťou na každej škole, si môžte pozrieť vo Vašom tablete. Tak a teraz sa predstavíte postupne Vy mne.
Začneme od prvej lavice pri okne...'' rozprávala ako keby sa to naučila naspamäť.
Mená ubiehali a zrazu som sa pred tabuľou ocitla ja. ,, Volám sa Nyx Moreniová. Pochádzam z Londýna, avšak pred týždňom sme sa presťahovali na koniec tohto mesta.'' povedala som a usmiala sa. Stala sa tá najhoršia možná vec, spolužiačka, ktorej meno ešte nezaznelo sa opýtala : ,, Vy ste sa presťahovali do toho starého luxusného domu pri lese?'' Každý sa na mňa otočil s otázkou v očiach, dokonca aj Gizel a čakali na odpoveď. ,, E.. E.. Ehm, áno, presne do toho domu. Musím priznať, že si ma touto otázkou zaskočila ... '' ozvalo sa moje rozumnejšie ja a nechala som jej miesto na doplnenie svojho mena. Stála som tam ako prikovaná a čakala na jej odpoveď celú večnosť, hoci prebehlo iba pár sekúnd. ,, Lucy, Lucy Johnsonová'' odpovedala mi, keď sa spamätala.
Po dlhšej pauze, počas ktorej na mňa všetci civeli som sa pohla a šla si sadnúť.
Ostatné mená som nevnímala, spamätala som sa až keď nám Gizel oznámila: ,, Som rada, že Vás spoznávam, ale myslím si, že dnes je toho na Vás dosť, môžete ísť domov. Zajtra sa však už učíte podľa rozvrhu.
Dovidenia, vidíme sa zajtra.''

Vyšla som z triedy posledná. Šla som sa prezliecť do šatne, kde ma čakala Lucy. ,, Prepáč mi, že som sa ťa to tam opýtala, ale vykĺzlo mi to z úst. Ešte raz ahoj, ja som Lucy...'' podávala mi ruku. ,, Ahoj, ja som Nyx. Nie nevadí, len ma to zaskočilo. Vieš mala by som ísť domov, vypadá to, že bude pršať.'' povedala som a ukázala som na mračná zbierajúce sa na nebi.
,, Aj ja idem tým smerom, bývam len o pár domov nižšie. Smiem ísť s tebou? Vieš rada by som si dnes našla aspoň jednu kamarátku. '' ,, Ale áno, prečo nie. Vlastne aj ja by som bola rada.'' povedala som a nadšene som s mojou novou KAMARÁTKOU vykročila smerom domov.

______________________________________
Ďakujem, že ste sa dočítali až sem. Prepáčte za gramatické chyby, nebojte sa mi ohľadom nich napísať.

S pozdravom S.B.