Daughter Of Death [Dokončené]

#22 Prvý krôčik

   Horí! Bola moja prvá myšlienka, keď som po prebudení zacítila zápach dymu. Prudko som otvorila oči a ako zmyslov zbavená som vyskočila z postele a dala som sa na útek. Keď mi došlo, že nehrozí žiadne nebezpečenstvo stála som už pri vchodových dverách s rukou na kľučke.
   ,, Jebe mi, '' opýtala som sa samej seba a vrátila sa do postele. Za oknom bola tá najhustejšia tma, a tak som si ešte chcela pospať. No hneď ako som si ľahla opäť mi ten zápach vošiel do nosa. Nevedela som si vysvetliť odkiaľ sa tu vzal. Postavila som sa a ovoňala pyžamo, no a ako naschvál, moje nádherné plyšové pyžamko v tvare pandy bolo cítiť dymom. Otrávene som ho hodila do práčky a prezliekla sa.
   Dnes je sobota, to znamená, že ma v škole nik neuvidí. Rozhodla som sa teda, že zájdem za Nickom a pôjdem sa pozrieť na tú lúku v strede mesta, či už Nick pôjde alebo nie. Musím predsa zistiť čo sa tu deje. Jediná prekážka je to, že je iba päť hodín ráno. Môžem zatiaľ nadviazať kontakt s Bohyňou.
   Soľ v kruhu mi zadržiava nahromadenú energiu a chráni ma pred energiami vonkajšími. Vzývanie Bohyňe, Boha a Sily prírody pomocou fráz, v ktorých je to čím mi sú, priateľmi, kotvou, štítom a spásou. Zapálim červené, žlté, oranžové sviece, postavím ich do kruhu a na prosbu o silu a pomoc vyriešiť čo musím si zapálim sviečku z včelieho vosku. Levanduľa proti stresu, biela šalvia proti zlým duchom a ruža na vášeň horia v kotlíku, zatiaľ čo ja spievam rannú slávu.

Ó, slnko, ty prameň radosti,
daj nám kúsok svojho svitu,
malý lúčik je nám dosti,
pomôže každému kvetu.
Ó, slnečný deň, chýbaš nám,
ty predsa energiu donášaš,
úsmevy do tvárí vtisneš nám.
Ó, slnečný deň, ty šťastie rozdávaš.
Ó, lúče, teplé, žiarivé,
doprajte nám tej sladkej chuti,
ste všemocné a liečivé.
Ó, dajte, nech nám život stále chutí.

Rituál zakončujem ďakovným mini-rituálom, kde obetujem myšlienku mojim rodičom, kamarátom, Bohyni, Bohovi, Sile prírody a mne. Otvorím kruh a vypustím nahromadenú energiu.
  
   Odbočím vľavo a potom tretí dom na pravej strane ulice by mal byť ten, v ktorom býva Nick s rodinou. Mám tam ísť alebo nie. Nenávidím svoju nerozhodnosť v takýchto prípadoch. Ale však za to nič nedám, zazvoním a pozvem ho von, to ako sa situácia vyvinie ďalej bude záležať na jeho odpovedi.
   No tak nech to mám za sebou. Otvorím kovovú bránu a vstúpim do ich zahrady, blížim sa ku kovovým dverám, ktoré sa celkom hodia k tomuto modernému domčeku. Kombinácia dreva, kameňa, kovu a skla, úžasné. Prejdem ten kúsok, postavím sa na koberček s nápisom Welcome a chystám sa zazvoniť. No to nebolo potrebné, otvoril mi človek bledý ako stena a hlbokým zachrípnutým a zároveň slabým hlasom sa ma opýtal: ,, Dobrý deň, čo by ste potrebovali. Sušienky nekupujeme, letáky a ani podomových obchodníkov nechceme. Tak čo si prajete?''
   Táto, očividne, naučená fráza ma zaskočila natoľko, že som ostala nehybne stáť a s pootvorenými ústami  sa dívať do chorobnej tváre tohto muža.
   ,, Tak?! Ak nič nepotrebujete, prosím, odíďte, toto je súkromný pozemok.''
   ,, No... ja... Vlastne som prišla za Nickom, je teraz doma?''
   ,, Eh... No viete, je víkend a je iba pol ôsmej ráno, Nick ešte nevstal z postele. Môžem mu predať nejaký odkaz, '' dodal so zadržiavaným smiechom v hrdle.
   Ach bože, veď ja som ale sprostá, malo mi napadnúť, že je ešte stále zavčasu.
   ,, Ach... Pivedzte mu, prosím, že ho zháňala Nyx Moreniová.''

   Zaklopala som na dvere a nič, zaklopala som druhý krát a ... nič.
Zaklopala som tretí krát, však do tretice všetko dobré, a už bolo počuť ako niekto beží dole schodmi.
   ,, Čo chcete ,'' zlostne zahlásila Lucy, keď v pyžame otvorila dvere.
   ,, Nyx, si normálna? Prečo by si mi klopala o ôsmej ráno v sobotu ? Zomrel niekto? Dúfam, že áno, inak ťa zabijem ja !''
   ,, Prepáč, nechcela som zobudiť ťa, ale urobila som niečo hlúpe, veľmi hlúpe, '' povedala som. Pozrela sa na mňa zvedavým, trošku rozospatým pohľadom a pozvala ma dnu.

   ,, Takže, ty si naozaj šla do knižnice zistiť, kde býva a potom si tam šla o pol ôsmej ráno, otvoril ti nejaký chlapík, ktorý sa snažil nevysmiať sa ti do tváre a povedal ti, aby si nechala odkaz, ktorý si zanechala a odišla. Tak toto som nečakala takto po ránu, '' vysmiala sa mi Lucy do tváre. Keď uvidela môj pohľad plný nešťastia, dodala: ,, Prepáč, ale je to naozaj vtipné, '' a opäť sa rozosmiala, ale tentokrát nie na mne, ale so mnou.

   Kde len mama mohla dať to tofu. Stavím sa, že ho znovu zabudla kúpiť a ja si budem musieť obed vyčarovať zo vzduchu, ktorý ako jediný bol v tej chladničke. Vyčarovať... hmm... to možno nie je nemožné.
   Vybehla som von so semienkom tekvice a našla som si miesto, kde som ho zasadila. Tak a teraz sa mi stačí už iba sústrediť.

   Keď som dojedla vynikajúcu tekvicovú polievku spomenula som si, že sa dnes ešte musím zastaviť na tej lúke, ktorá je presne v strede mesta.
   Vybehla som sa prezliecť, vzala som si mobil, vlasy zviazala červenou stuhou, ktorá sa mi hodila k mojím červeným šatám s bielymi bodkami, obula som si čierne Martensky a hodila na seba čiernu koženú bundu.
   Dnes bolo slnečno a jesenné slnko vyzdvihovalo k životu hmlou zahalené stromy, ktoré si nasadili jesennú rovnošatu. Kráčala som lesnou cestičkou, ktorá viedla na lúku, aspoň podľa mňa. Keď som sa dostala na rozmedzie lúky a lesa hmla sa rozplynula. Nie nerozplynula. Hmla zahaľovala lesík a ohraničovala takmer dokonalý kruh.
   Vstúpila som do kruhu ...

______________________________________
Ďakujem za vašu podporu a za to, že ste sa dočítali až sem.
**********************
Óda na slnečné dni,
Simona Röhmanová,
**********************

Cover by: V05245❤