Klarino Dieťa

Prolog

Bol obyčajný večer, upršaná noc v Londýne 1920, po mokrých cestách bežala mladá žena, rukou si pridržiavala klobúk a jej plášť za rýchleho behu iba tak vial. Naoko to vyzeralo, že sa iba snaží dostať sa domov včas pred búrkou, lenže opak bol pravdou.
Temné chápadlá zlej moci ju pomaly doháňali. Ako čierny dym sa za ňou po  tmavých uličkách tiahol jej nepriateľ. Do tohto sveta  bez mágie bola vyhnaná, keď urobila ničo čo bolo v jej svete zakázané. Doteraz  jej to nevadilo. Rýchlo  sa obzrela, temné sily jej boli v pätách. Zahla za roh, na dohodnuté miesto, a ponáhľala sa ďalej smerom k rieke. Vtom sa zľakla,  vedľa nej sa zjavila postava zahalená v čiernom plášti.
"Pokoj, to som len ja," upokojil ju mužský hlas. "Všetko som zariadil, poďme rýchlo k bráne." Povedal jej a už spolu bežali tmavou nocu smerom k rieke. Žena totiž bola len návnada, naschvál ju museli temne chápadlá naháňať, aby muž mohol dokončiť niečo Veľmi dôležité.
 "Bude v poriadku?..." pýtala sa bez dychu, lebo už  od toho behu nevládala.
"Neboj sa, bude v bezpečí,  poďme  tadialto, " upokojoval ju muž. Zahli za ďalší roh a zmizli po schodoch smerom ku kanálu rieky.
"Teraz, otvor bránu." Žena sa postavila bokom k múru a čakala kedy ich objavia temné chápala, muž zatiaľ začal na steny kresliť rytiny.
"Si si tým istý? Nebolo by lepšie keby...."
"Áno, tu bude vo väčšom bezpečí, nič sa nestane, nedostanú blízko." Skočil jej do reči.
 "Už sú tu!"  skríkla žena a vybrala z vrecka malý predmet. Ešte raz sa rozhliadla či nieje nablízku nejaký nechcenný nevinný svedok, ale našťastie v túto neskorú upršanú večernú hodinu nikde nikto nebol. Na oblohe sa zjavil blesk a hneď potom nasledoval hrom, znamenia mocných. Temný dym sa začal okolo ženy  naťahovať, ale ona nehybne stála a v ruke vo vrecku držala malú vec. Čakala kedy sa nepriatelia priblížila. Temné chápadlá sa ku nej naťahovali a v tej chvíli vytiahla ruku von z vrecka. Malý predmet v jej dlanj sa rozžiaril  jasným modrým svetlom, keď  pomyslela na zázračný formulku. Vo svojej pravej dlani pevne zvierala malý  jasne lesklý kameň, ktorý prenášal na povrch jej čarovnú moc. Temné chápadlá sa stiahli pred jasným  a oslepujúcim svetlom kameňa. Lenže temný  dym sa zastaviť nedal, stále sa plazil naokolo a skoro celú ju obkľúčil, lenže ani tá žena sa zastrašiť nedala, oboma rukami chytila kmeň a ten  sa rozžiaril ešte viac, temný dym pomaly ustupoval, ale chápadlá akoby znovu nabrali silu. Žena  chcela urobiť ešte  jedno ďalšie  kúzlo na odvedenie pozornosti, kým  ešte mala dosť  síl, keď vtom niečo začula. Detské kroky a detský krik. Bolo to malé  dievčatko, ktoré k nim bežalo. Malé nevinné päť ročné  dieťa hneď  zaujalo pozornosť temnoty. Dym ju pomaly obkľúčil a chápadlá sa jej zmocnili. Žena  aj muž  sa prekvapene pozerali, čo za dieťa za nimi beží. To dieťa im totiž chcelo odovzdať jeden odkaz. Žena  nečakala, použila  svoju silu a utvorila okolo dievčatka ochrannú bublinu, aby jej Temné Chápadlá alebo Čierny Dym  nemohli nijako ublížiť.  Lenže  to ju oslabilo.
"Ja to urobím," povedal odvážne muž    a uz išiel vytiahnuť z vrecka  svoj čarovný kameň.
"Ja to zvládnem, musíš otvoriť brány a rýchlo varovať strážcov."
Bolo na nej jasne vedieť, že už  nevládze, ale  za žiadnu cenu nedovolí, aby temné  chápadlá ublížili tomu dievčatku. Jasný kameň vzala do pravej ruky, s ním útočila na čierny dym a ľavú  ruku vystrela smerom k dievčatku v bubline, ktorá sa vznášala  meter nad zemou, akurát dosť ďaleko, aby sa ich čierny dym nemohol dotknúť. Jasným kameň odvážne odháňal od seba Temné chápadlá, zatiaľ čo sa žena sústreďovala na iné, už  tretie zaklínadlo. Vedela, že  už  na toto nemá  dosť síl, ale nevzdávala sa. Pomyslela na kúzlo  a okolo nej, muža a dievčatka  v bubline, sa pritiahol neviditeľný veľký štít, cez ktorý sa temní nepriatelia nemohli dostať. Lenže  nebol dosť veľký, muž  už  zatiaľ otvori brány a postavil sa vedľa ženy; "Môžeme ísť, povedz čo mám urobiť," povedal jej. Žena chvíľu  rozmýšľala, akurát bola v takej situácii, ktorej nemohla vydržať veľmi dlho, lenže  nemohla z nej ani velmi ľahko ujsť. Vtom sa obaja naraz otočili, čierny dym prešiel okolo štítu a dostal sa k nechránenej bráne. Cez svietiaci kruh sa pomaly  dostával dovnútra.
"Nie!" skríkol muž.
"Musíme odtiaľto okamžite odísť." prikázal a vybrala z vrecka svoj kameň. Ten jeho bol jantárovej farby, ale taký istý ako mala aj žena. Bez slova ho muž  rozžiaril a namieril na temne chápadlá priamo pred ženou. Ona si vydýchla, už  nemusela držať štít.
,,To dieťa tu nenechám," povedala žena a ukázala na malé  dievčatko, ktoré  sa stále  vznášalo  v bledomodrej bubline.
"Za hranice s nami ísť nemôže." Povedal muž  nahnevane.
"Ale nemôže tu ani ostať. Zabijú ju." odvetila žena. 
Vtom chápadlá znovu zaútočili, tentoraz ich odrazil muž  jediným jasným zábleskom svetla.
"Choď a prived strážcov." Žena  dlho nepremýšľala, "ja niečo vymyslím."  A rýchlym pohybom ruky odohnala dym, ktorý sa zase príliš blízko priblížil k nim aj k bráne. "Ale čo ty,?" bál  sa muž.
"Ja tu zostanem a ochrannú ju, bež!" povedala a postavila ho smerom k bráne.
"Ale vieš, že  ak neprídeme spolu, že ťa môžu poslať..."
"Viem, to je teraz jedno. Musím  sa teraz postarať o toto dieťa,  videla príliš  veľa."
,,A aj o náš  poklad." Skončil jej do reči. Usmiala sa na neho. Rýchlo sa však otočila späť aby poslala ďalší útok chápadlá. "Dobre," povedal nakoniec muž, "ale zober si toto. Ochráni ťa, a ja ťa tak ľahšie nájdem. Sľubujem."
Dal si dole prívesok čo mal na krku a dal ho na krk žene. Potom ale svoj jantarový kameň namieril na chápadlá a dym, aby ich znovu odhanal.
"Mlujem ťa." povedala mu žena a jednou rukou sa dotkla náhrdelníka, čo jej dal. Muž  ju vtedy veľmi  rýchlo pobozkal na ústa, "aj ja ta milujem. Čoskoro sa vrátim." Zakričal a zmizol za portálom. Žena  znovu chytila svoj bledomodrý kameň  oboma rukami  a ten sa rozšírila ešte silnejšie. Čierny dym sa pokúšal opäť dostať a preniknúť do bráni ale nadovšetko jasné svetlo ho odtiaľ odtiahli. Ženine dlhé   čierne vranje vlasy viali vo vetre, ktorý sa silno rozvíjal okolo nej , ked sa zrazu vzniesla do vzduchu. Malé dievčatko v bubline všetko prekvapene sledovalo. Žena k nemu natiahla ruku a bublina pomaly priletela k nej. Niečo tomu dievčatko hovorila, možno že to bolo kúzlo na vymazanie pamäti, alebo ochranného kúzlo, alebo čosi uplne iné.  Lenže temne chápadlá využili chvíľu jej nepozornosti a zaútočili na ňu. Žena chcela rýchlo vytvoriť ďalší štít, ale jej kameň nebol dosť silný na takú veľkú čarovnú moc, akú mala táto žena a praskol.  Zľakla sa.
Neuvedomila si chápadlá blížiace sa k nej a oni ju zhodili na zem, stale sa totiž  vznášala vo vzduchu asi meter a pól či dva, nad zemou. Tvrdo dopadla na zem a jej kameň jej vypadol z ruky a odskočil dalej. Praskla aj ochranná bublina okolo dievčatka, ale to našťastie nenapadlo tak tvrdo. Temný dym sa chystal dokončiť svoju prácu. Žena sa pokúsila vstať, ale už nemala silu bojovať. Myslela si, ze už je koniec, že prehrala, ale vtom sa naokolo rozšírilo svetlo. Nevychádzalo však  z brány. Cez portál prileteli jasne svetelné iskričky a iné podobné kúzla, ktoré používajú strážcovia na obranu proti dymu a chápadlám a iným démonom. Čierny dym a temne chápadlá sa rychlo začali sťahovať preč. Lenže toto nebol koniec. Strážcovia budú veľmi nahnevaní, že sa niektorým démonom podarilo preniknúť cez bránu, ktorú otvorili dvaja vyhostení.  A ešte k tomu určite zabijú aj to malé dievčatko, ktoré všetko videlo. Ale to aj tak nebolo všetko. Vtom sa z ničoho nič otvoril iný portál,  niečo zdvihlo ženu, ktorá sa už pripravovala na súd a smrť u strážcov, a vtiahlo ju to dnu. Nebol to ani že portál, bolo to iba svetlo, rovnakej farby ako mala žena svoj čarovný kameň.  Chvíľu nato prešli cez portál strážcovia,  aby zistili, čo sa tam stalo lenže nič tam nenašli. Všetko bolo preč. Neboli tam Temné chápadlá ani Čierny dym. Iba to male dievčatko,.ale to im nijako pomôcť nemohlo, pretože tvrdo spalo. Nikde nebola ani tá žena a ani žiadne známky po magickom súboji. Proste nič. Iba mokré ulice upršaného Londýna v roku 1920.