Keď si už mysleli, že majú šancu na slobodný život, dostávajú sa súrodenci Sinistroví pred ďalšiu výzvu, možno najväčšiu, pred akou doteraz stáli.
Vracajú sa na miesto, odkiaľ pochádza ich rodina - do chladného Švédska, na územie, nad ktorým...
Deze afbeelding leeft onze inhoudsrichtlijnen niet na. Verwijder de afbeelding of upload een andere om verder te gaan met publiceren.
„Ak bohovia dajú, budeš zase chodiť."
Usmieva sa na mňa, veselo a potmehúdsky, ako kráčame od hradu smerom dole. Ideme pešo, celá naša karavána schádza z vysokého kamenného kopca, ktorý sa síce volá Modrý vrch, no nič modré na ňom nie je. Moje kreslo nesú dvaja Sinistrovi vojaci, opatrne prekladajú nohu cez nohu po kamennom chodníku. Mesto je na opačnej strane kopca, už dávno ho nie je vidieť a čoskoro zmizne aj hrad, keď vojdeme do hustého ihličnatého lesa. Aj napriek všetkému nemôžem nevidieť krásu tunajšej prírody. Les je prastarý, mnoho stromov je spadnutých, nedotknutých ľudskou rukou, je presýtený starovekou mágiou, ako celé toto mesto. Je očividné, že sa o toto miesto starajú, no zároveň ho nechávajú rásť si svojou cestou a nezasahujú do jeho prirodzeného cyklu. Možno som prišiel o cit v nohách, no moje oči to nijako neovplyvnilo - vidím rovnako nadprirodzene dobre.
„Je to sväté miesto," poznamená Gwendolyn Sinistrová. Kráča popri mne po širokej udupanej cestičke. Je bez zbraní, rovnako ako jej rodičia.
„Ten les alebo len prameň?" opýtam sa.
„Nuž, celý les, ak to vezmem takto. Do lesa je vstup zakázaný, chodí tu len rodina a záhradníci. No ozaj posvätná je až roklina, Monolit, Veľký dub a prameň pod ním."
„Čo je na nich také sväté?" zaujímam sa, lebo dubov, prameňov aj roklín je tu určite mnoho.
Gwendolyn po mne hodí očkom. „Sú to veľké zásobárne magickej energie. Monolit, dub a prameň, sú spojené a vysielajú do okolia svoju mágiu. Navyše, historické záznamy o nich siahajú takmer tisíc rokov dozadu."
„Preto je tu ňou všetko cítiť," poznamenám. „Odkedy sme sem prišli, cítim ju odvšadiaľ."
Toto miesto je tak iné oproti všetkým, kde sme doposiaľ boli. Starobylé, čarovné, tajomné. Nikde som sa necítil tak príjemne a zároveň tak rozpoltene. Akoby čosi trhalo moju divokú podstatu, preťahovalo sa o jej väčšie kusy.
Žena sa mierne usmeje. „Áno...zabúdam, že je to pre vás nové. Ja som na také množstvo mágie zvyknutá, žijem tu celý život."
Odmlčím sa, hľadiac na Hanu, ako kráča predomnou. Najprv som nechcel, aby s nami išla, ale bola neoblomná. Teraz som rád, že je so mnou. Upokojuje ma. Myšlienka na to, že mágia udraví požkodené nervy v mieche, ma nenecháva pokojným. Čím bližšie sme k tomu miestu, čím viac mágie cítim, tým som vzrušenejší a zároveň ostražitejší.
Nesmiem príliš dúfať. Nesmiem dovoliť, aby sa sklamanie zničilo, keď to nevyjde.
„Je dosť nepokojná,“ poznamená Gwendolyn pri pohľade na Antalliu, ktorá kráča pár krokov pred nami.
