Keď si už mysleli, že majú šancu na slobodný život, dostávajú sa súrodenci Sinistroví pred ďalšiu výzvu, možno najväčšiu, pred akou doteraz stáli.
Vracajú sa na miesto, odkiaľ pochádza ich rodina - do chladného Švédska, na územie, nad ktorým...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
„Nemá modré oči? To je teda trapas."
Keď na to neskôr spomínam, tak nechápem, ako som mohla tým všetkým prejsť bez chyby či zaváhania. V sieni bol hluk. Aj keď sa veľmi nerozprávali, bol tak strašný hluk a ja som nemohla mať slúchadlá. Nemala som ani odvar, lebo Leo nemal čas ani suroviny aby mi ho pripravil. Bolo to peklo. Len silou vôle som sa držala na mieste a nútila svoje uši otupieť voči každému zvuku, čo na mňa útočil. Antallia videla, že nie som v poriadku, ale nebolo v jej moci obrad urýchliť.
Vyšli sme z salónu, oni dvaja sa k nám bez slova pripojili. Kristián mal na tvári neprítomný výraz a celý čas hľadel pred seba, akoby tu ani nebol. Nepovedal ani slovo. Chcela som sa ho opýtať aspoň či je v pohode, ale nebol na to čas. Prešli sme pred davom uličkou a zastali sme vedľa Jarnøa a Vienny, ktorí sedeli na širokých trónoch mierne vyvýšene nad davom. Stovky ľudí nás skenovali pohľadmi. Všetci boli slávnostne oblečení, každý mal na oblečení vyšitý triskelion, no na chrbte ho nemal nikto. To je očividne len naše privilégium. A všetci nás prepaľovali pohľadmi tak sústredenými a vážnymi, až ma z toho rozbolela hlava.
Všetko som vnímala zahmlene. Jarnø vstal, zodvihol ruky a dav ľudí stíchol. Niečo hovoril, ale nedokázala som sa sústrediť. Bolo to omnoho horšie, než som predpokladala. V sieni bolo asi tristo ľudí. Ešte nikdy som nebola naraz na jednom mieste v takom dave, lebo som dobre vedela, že by som to nezvládla. Lenže nečakala som, že to bude až také zlé. Doriti! Prečo som radšej nemohla od bohov dostať dokonalý čuch ako Antallia?
Len urob, čo ti povedali, len urob, čo ti povedali...opakovala som si. Potom si nasadíš slúchadlá a všetko bude v poriadku.
Obrad bol vlastne jednoduchý. Vlastnou krvou sme podpísali zmluvu, povedali magickú formulku na posvätenie a prisahali sme vernosť rodu. Stáť rovno bolo priam nemožné, kolená sa mi chveli ako po prvej opici. Asi ma niekto držal, inak by som sa zložila priamo na mieste. Ani neviem, ako som sa podpísala.
„Ešte to vydrž," sykla Anta, keď aj Leo dopovedal prísahu a Jarnø mu požehnal. „Teraz ťa ide vyhlásiť za dedičku."
Žalúdok sa mi prevracal a hlava trešťala, zmohla som sa len na chabé prikývnutie. Vtedy som ucítila, ako sa ma Leo zozadu jemne dotkol a vyslal ku mne vlnu pokoja a mieru. Ďalší nádych už bol ľahší.
Jarnø opäť hovoril a ľudia sledovali raz mňa a potom jeho. Rozhadzoval rukami v dominantných gestách a modré oči mu hypnotizovali dav.
„Ešte chvíľu a hodím tyčku," šepla som. Zaregistrovala som, ako Anta chytila Kristiána za ruku a ten chytil Lea. Malý braček sa potom natiahol ku mne, všetci traja sklopili zrak, keď im oči začali žiariť od mágie, kumulúcej medzi nimi. Nechceli, aby to ľudia videli, ale ja som mala iný názor. Mali to vidieť.
