Keď si už mysleli, že majú šancu na slobodný život, dostávajú sa súrodenci Sinistroví pred ďalšiu výzvu, možno najväčšiu, pred akou doteraz stáli.
Vracajú sa na miesto, odkiaľ pochádza ich rodina - do chladného Švédska, na územie, nad ktorým...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„Toto územie, to mesto, ten hrad a tí ľudia...to je váš domov.“
Príroda tejto krajiny je iná, než som čakala. Lesy sú husté, no zároveň neuveriteľne čisté, takmer ako parky. Stromy sú ošetrené, senníky a krmidlá pre vysokú zver sú na každom kroku. Za dva dni, počas ktorých som prešla asi štyridsať kilometrov, som nevidela jedno rúbanisko. Títo ľudia sa o svoju zem starajú s láskou, akú som ešte nevidela.
Odišla som deň po našej prechádzke. Dobre viem, o čo Jarnøvi ide - a nemám v pláne nechať ho hučať mi svoje názory do hlavy. Navyše, preskúmať okolie je povinnosť, keď sa presunem do nového prostredia. Urobila som to v Taliansku, v Mooderne a aj v Tallinne. Tu to nemalo byť iné, len racionálne zhodnotenie okolia, preskúmanie vzdialeností, ľudí a pravidiel, podľa ktorých tu systém funguje. Zo začiatku som mala v pláne prejsť mesto a prespať v parku, no plán sa zmenil, keď som pocítila volanie lesa.
V okamihu, ako som vyliezla na mestské hradby, pripravená stratiť sa v hlučnom meste, ucítila som vôňu machu, stromov a hliny, ktorá vanula od kopcov. Nedalo sa odolať. Napokon bolo dobre, že som si zbalila veci na turistiku. Zamierila som na západ, naschvál som sa vyhla ich posvätnému lesu s rokline s Monolitom a prvý deň som občas stretla niekoľko turistov, preto som zišla z označenej cesty a vošla hlbšie do lesa.
Nech hovoril Jarnø čokoľvek, v tomto mal pravdu. Toto miesto bolo skutočne cítiť mágiou tak príjemne známou, akoby som sa tu už narodila a poznala každý kúsok, každú odbočku každej lesnej cestičky. Je tu pokoj, aký som nezažila nikde inde, doslovný, takmer hmatateľný pokoj, ktorý dosadol na moju dušu vo chvíli, keď som vošla do lesa.
Teraz sú to dva dni. Neplánovala som sa zdržať tak dlho, Gwen s Leom a ostatnými sú už možno v meste. No narazila som na stopu dvanásťstoráka a to si nemôžem nechať ujsť. Ak sa mi podarí ho uloviť, získam jeho pečeň, ktorá má blahodárne účinky na plodnosť u omieg. Leo chce otehotnieť a tento dar ho určite poteší.
Je neskoré popoludnie. Hľadím na stopy kopýt, otlačené v suchej pôde. Je dusno, ťažké mraky, prepovedajúce búrku, sa kopia nad lesom. V takej pôde je ťažko stopovať, neviem ani aké staré stopy sú. Z väčšiny sa spolieham na čuch, ktorý ma vedie už niekoľko hodín. Vôňa jeleňa je silná, musí byť blízko.
Vyberiem z vrecka kaloe a napijem sa, oči mi pod náporom mágie zmodrajú a zmysly sa prehĺbia. Zavriem oči, nadýchnem sa a nechám čuch pátrať. Keď zachytím jeho vôňu, chvíľu si ju zapamätávam a potom vyrazím dopredu, opatrne a čo najtichšie, lebo je ozaj blízko. Prejdem asi dvesto metrov, keď v diaľke medzi listami uvidím jeho mohutnú hnedú hruď. Prikrčím sa k zemi, aby ma nevidel. Mám dobrý vietor, necíti ma. Je sám, čo je dobre.
Pár minút len čupím, vyčkávam na správny okamih. Srdce mi splašene bije. Najprv vytiahnem nôž, no potom si to rozmyslím a odložím ho. Urobím to ručne, tak, ako keď som v pätnástich lovila v talianskych lesoch. Pozriem na jeleňa, hodnotím jeho silu. Ohromné parohy ku škriabu o konáre, keď kýve hlavou. Hlboké čierne oči má pokojné. Je si vedomý svojej veľkosti, svojej moci. Nebude to ľahký boj.
