Keď si už mysleli, že majú šancu na slobodný život, dostávajú sa súrodenci Sinistroví pred ďalšiu výzvu, možno najväčšiu, pred akou doteraz stáli.
Vracajú sa na miesto, odkiaľ pochádza ich rodina - do chladného Švédska, na územie, nad ktorým...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„Zostávame."
Zvuk lopaty, ktorá sa zaborí do hliny. Diera, čo sa prehlbuje. Telo, dopadajúce dovnútra. A znova hlina, zasypávajúca štyri kusy mäsa, čo kedysi boli ľuďmi. Dážď, stekajúci mi po tvári.
Nekonečné, nekonečné otupenie.
Cesta späť je tichá. Ochranka príde nadránom, naložia nás do auta a čo najrýchlejšie sa vrátime do mesta. Mlčím. Nie je čo viac povedať...všetko už bolo ukázané.
Akoby som vyčerpala každý kúsok energie, ktorý som mala. Oči mi bezcieľne putujú po krajine, ktorou sa vraciame. Všetko je fádne.
Asi by som mala riešiť, že videl moju silu, ale jednoducho...nevládzem. Za nechtami mám zaschnutú krv, čo spozoruje jeden z strážcov a premerá si ma ostražitým pohľadom. Jarnø ich však upokojí, že je v poriadku a nič sa nestalo. Ruky schovám do vrecák.
V suteréne hradu sa bez slova rozlúčime. Chce mi niečo povedať, ale ukážem mu chrbát, jasne dávajúc najavo, že nie je správna chvíľa. Stúpam po schodoch, cez chodbu, míňajúc personál vojdem do našich izieb.
Zapnem vodu v sprche. Mechanicky si skladám špinavé, mokré oblečenie, vyzúvam si topánky, odkladám zbrane. Pohyby mám tak pomalé, akoby ma niekto nadopoval...ale je to len apatia. Vleziem pod ľadovú vodu, nechám si bičovať nahé ramená. Nič necítim a zároveň cítim všetko. Je to ticho pred búrkou. Pery sa mi chvejú, ani neviem či od chladu, alebo akejkoľvek z tých desiatok pocitov, ktoré mnou prerástli, ako brečtan prerastie kamenný múr. Nenávratne a už sa ho nikdy nezbavíš. Len stojím, stojím bez pohnutia, krok ma delí od nenávratného.
Dvere sa otvoria a dnu sa vleje jeho nežná vôňa. Ucítim starostlivosť, ktorá s neho sála. Vie, že je niečo zle.
Myslela som si, že som vyčerpala všetky emócie, že už nikdy nič nepocítim. Ale keď sa mi teplá dlaň dotkne chrbta, a začujem jeho hlas...
„Antallia...“
Otočím sa, pozriem mu do belasých očí. Pohladí ma po tvári. Zachvejem sa...
a zrútim sa.
Slzy mi vytrysknú z očí ako prívalová vlna, kolená sa mi podlomia, ledva ma zachytí. Držím sa ho a plačem. Ako malé dieťa, s vykrivenými ústami a nemohúcimi končatinami, plačem, všetko to zhusenie zo seba samej, smútok a opovrhnutie, zdesenie, všetka krv a bolesť vyjde zo mňa naraz, pretavená do malých, priezračných kvapiek.
Zhmotené utrpenie.
„Urobila som to znova,“ kvílim medzi zvukom sprchy. „Zabila som ich! Znova a znova...“
Drží ma prekvapivo pevne, opiera sa o stenu a ja na ňom visím ako handrová bábika a kričím.
„Urobila som to znova a urobím to zase," vzlykám mu do ramena. „Som zvrátené monštrum, Jullian...monštrum!“
