Keď si už mysleli, že majú šancu na slobodný život, dostávajú sa súrodenci Sinistroví pred ďalšiu výzvu, možno najväčšiu, pred akou doteraz stáli.
Vracajú sa na miesto, odkiaľ pochádza ich rodina - do chladného Švédska, na územie, nad ktorým...
Oups ! Cette image n'est pas conforme à nos directives de contenu. Afin de continuer la publication, veuillez la retirer ou télécharger une autre image.
„Už sa nemôžem vrátiť späť.“
„Myslíš, že žije?"
„Rozhodne má na krajíčku."
„Skontrolovali ste mu pulz? Pustite ma k nemu, myslitelia. Haló, kamoško, žiješ?"
Ucítil, ako ho z mrákot preberá potľapkanie po líci, niekoľko kvapiek studenej vody. Potom ním niekto zatriasol. Pokúsil sa otvoriť oči, no videl len rozmazané, tmavé škvrny, čo ho vydesilo. Mykol sa, na čo sa ozvalo búrlivé zahučanie.
„Žije!"
Ktosi ho zozadu podoprel a pomohol mu posadiť sa. Myšlienky mal zahmlené, cítil najmä tupú bolesť, ktorá nemala zdroj. Zrak sa mu pomaly zaostril, no zo spomienkami to bolo horšie.
Bežal...celé dni len bežal, bez zastavenia, bez oddychu, bez jedla. Nič iné robiť nemohol, nedokázal sa zastaviť. Všade pred očami mal jej tvár. Mŕtvu tvár.
Niekto mu priložil fľašu k ústam a dole krkom mu skĺzla studená voda. Pil hltavo, priam sa dusil, až sa napokon rozkašľal a vodu museli dať preč.
Bežal tak dlho, až nemal už žiadnu silu - posledné kilometre sa len vliekol, no nedokázal prestať. Až napokon, vysilený a vyhladovaný, padol do suchého lístia kdesi uprostred lesov. Nemal poňatia, koľko času prešlo, ani ako dlho bol mimo.
Oči mu konečne naplno zaostrili. Pred ním kľačali traja ľudia, dve mužské bety, jedna omega, dievča. Boli oblečení ako poľovníci, v zelených bundách, v ktorých ľahko splynieš s okolím. Jeden z nich mu mávol rukou tesne vedľa očí a to nemal robiť.
Bol to reflex, získaný životom na úteku. Schmatol ho za ruku a vykrútil mu ju do bolestivého uhla, ako mu potvrdil aj nasledujúci výkrik. Odsotil ho. Vyškriabal sa na nohy, pokúsil sa urobiť krok, no vlna bolesti mu tresla do hlavy, zapotácal sa a spadol na zem. Svet sa s ním zatočil, ako sa znova pokúsil vstať, ale telo ho odmietlo poslúchnuť. Jeho nôž, kde je jeho nôž...musel sa obrániť... obrániť... nedovoliť... A temnota mu znova zahalila zrak.
***
Vienna dnes nemá dobrú náladu, dá sa to poznať podľa šiat a účesu, ktoré zvolila, ale najmä podľa jej výrazu, keď nám obom Macbeth oznámi, že s hľadaním Sedrikovho vraha veľmi nepokročil.
„Práve zaradom vypočúvame každého, kto sa s ním poznal a žije v meste alebo v jeho blízkosti. Potrvá to dlho, keďže to bol známy človek, ale zatiaľ majú všetci overiteľné alibi."
„Normálni ľudia totižto v noci spia," zahlási Vienna podráždene. „A nezabíjajú členov Rady v chráme. Očakávam výsledky, Macbeth."
Muž pokorne skloní hlavu. „Áno, pani Sinistra."
Spoločne sa naobedujeme, no po celý čas je mĺkva, čo je pre ňu nezvyčajné. Aj napriek veku je stále krásna, dlhé strieborné vlasy nosí vyčesané do vysokého, pyšného drdola. Vynikne tak jej úzke črty tváre a dlhý krk, ktorý po nej Gwen zdedila. Nerada sa parádi, oblieka sa skromne a jednoducho, no nič z toho jej neuberá na vznešenosti. Je to rodená kráľovná.
