Keď si už mysleli, že majú šancu na slobodný život, dostávajú sa súrodenci Sinistroví pred ďalšiu výzvu, možno najväčšiu, pred akou doteraz stáli.
Vracajú sa na miesto, odkiaľ pochádza ich rodina - do chladného Švédska, na územie, nad ktorým...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Nikto sa už nechodí modliť do lesa."
„Jarnø ťa chce vidieť," oznámi mi Antallia. „Včera sme to podpísali, viac sa mu vyhýbať nemôžeš."
„Nevyhýbam sa," myknem plecom. „Len...zvažujem možnosti. Doteraz som ho vždy úspešne odohnala, kým bol zamestnaný s tebou."
„No, táto možnosť je už preč, tak si obleč niečo reprezentatívne a choď do jeho kancelárie." Sedí za stolom v svojej spálni a študuje plány kaštieľa, hlavu má sklonenú a hrubý vrkoč jej visí cez plece.
Otrávene skopnem nohy z kresla. „A čo mu mám vlastne povedať? Ako sa mám tváriť? Ani neviem, čo po mne bude chcieť."
Anta pomaly položí ceruzku a otočí na mňa hlavu. „Snažím sa tu navrhnúť rekonštrukciu historicky vzácnej budovy, Anmy, nemám čas na tvoje otázky. Na budúci týždeň nastupuješ do školy. Na tvojom mieste využijem čas, nakúpim si čo potrebujem, zorientujem sa v meste, spoznám sa s Jarnøm. Potom už nebudeš mať čas."
„Škola nieee..." zatiahnem nešťastne. Toto je jediné, čo ma na tomto pláne odrádza. Mať možnosť rozkazovať každému naokolo? Perfektné. Ale zase sedieť v lavici a byť sekírovaný na zlé znamienko v príklade? Hold, vždy je niečo za niečo...
„Buď slušná, hovor čo najmenej a neodmietaj nič, čo ti ponúknu. A preboha, nebuď drzá. Je to vodca klanu."
Prevratim očami a nazriem jej cez plece. Na pláne pôdorysu kaštieľa je niekoľko ceruzkou nakreslených čiar. Dole je pár viet jej rozťahaným, plynulým písmom.
„Fakt ti to len tak dal? V tomto budeme bývať?"
Prikývne. „Chcem vyčistiť fasádu a vymaľovať skôr, než udrú prvé mrazy. V zime budeme pracovať vo vnútri a na jar chcem zaskliť vnútorné nádvorie a urobiť tam zimnú záhradu. Ak všetko pôjde dobre, v apríli sa môžeme sťahovať."
„Nestrácaš ani sekundu," skonštatujem. „Fajn, odchádzam. Keby niečo, moje mŕtve telo hľadaj pod hradbami."
„Padaj," vyprevadí ma s úškrnom.
Ešte sa zastavím v mojej izbe. Šatník v nej je až po strop naplnený luxusným oblečením, o ktoré som doteraz nemala záujem, ale Antallia má pravdu. Na oblečení záleží. Lietaj ako motýľ, pichaj ako včela. Chvíľu sa prehrabujem vo veciach, šaty a sukne zavrhnem okamžite, nie som šašo. Napokon vytiahnem čierne elegantné nohavice, čierne tričko a čierne sako s vyšitým triskelionom. Vlasy si vyčešem do chvosta a to je maximum, čo pre svoj vzhľad urobím. Ešte si natiahnem vysoké kožené topánky, zapnem puzdro s dýkou o opasok a malú pištoľ na boku skryjem sakom. Na uši si dám slúchadlá a pustím nejaký metal, nech sa pred stretnutím hodím do kľudu.
