PREKLIATIE A DAR

~ 1 ~

   Lesom sa pomaly zakrádalo brieždenie, keď Elinyra otvorila oči. Nechala viečka klesnúť, aby si odpočinuli. Oči mala červené a opuchnuté, štípali ju a prahli po chvíľke spánku. Aj keď mala oči zavreté, nezaspala ani na okamih. Vo vzduchu bolo cítiť dážď, no okrem toho vône okolitého lesa potláčal dym šíriaci sa z dediny až k jeho prahu.

   Elinyra sedela na chladnej zemi opretá o mohutný kmeň stromu a hoci jej to myseľ zakazovala a snažila sa udržať si zvyšky duchaprítomnosti, zrak jej neustále blúdil k plameňom, ktoré ešte vždy nenásytne chniapali po zvyškoch domu, v ktorom ešte do predchádzajúceho dňa mala svoj domov. Priťahovali jej pohľad a nemohla sa tomu ubrániť. Vpíjal sa do plameňov, vábili ju a ona sa chcela nechať zlákať, nechať sa nimi pohltiť. Cítila z nich silu aj na diaľku, hoci ju obrali o všetko, čo v živote mala. Oheň priniesol skazu, cez ktorú sa len ťažko bude vedieť preniesť, no tá sila, ktorá z neho sálala, ju priťahovala. Akoby niečo v jej vnútri zúfalo túžilo, aby sa ho dotkla, vstrebala a nechala sa pohltiť.

   Vedela, že je čas rozlúčiť sa. Čas, kedy sa musí nadobro vzdať všetkého, čo poznala, svojho života, svojho domova, svojej poslednej pokrvnej rodiny. Zo dňa na deň sa z nej stala sirota bez domova. Otec zomrel krátko pred jej narodením a teraz je mŕtva aj jej matka. Keby jej aj nehrozilo nebezpečenstvo, že ju nájde vrah jej matky, v dedine by aj tak nemohla zostať. Dedinčania by ju vyhnali, už by ju viac nezniesli medzi sebou. Nie bez jej matky, ktorú mali ako tak v úcte. Elinyre sa od nich od malička dostávalo len pohŕdania a nenávisti. Nemala dôvod naďalej zostávať v Dlhom údolí.

   Hoci vždy túžila odtiaľ odísť, predstavovala si, že to bude za celkom iných okolností. Často sedávala na okraji Kamenného mosta, ktorý sa vypínal nad Hmlistým potokom, zahľadená do priezračnej vody plynúcej medzi skalami a zahĺbená v myšlienkach o inom svete. O inom živote, v ktorom sa jej ľudia nestránia, ale správajú sa k nej tak, ako k hocikomu inému. Bez obáv by odišla do hlavného mesta a zapísala sa na Zafíriu, jedinú úspešnú akadémiu mágie na kontinente.

   Čím bola staršia, tým viac túžila vidieť svet a zo všetkého najviac túžila nastúpiť na akadémiu mágie v Dračom meste. Chcela vstúpiť k Strážcom a prispieť tak k ochrane mieru v krajine. Strážcovia tvoria organizáciu, ktorá vznikla po Druhej veľkej vojne a rieši najrôznejšie problémy v zemi, aby sa predišlo konfliktom a najmä ďalšej ničivej vojne. Hoci časť obyvateľstva ich považuje za súčasť armády a mnohí ich dokonca ani nedelia. V skutočnosti Strážcovia pôvodne naozaj vznikli ako súčasť armády, ale zakrátko sa celkom oddelili a stali sa samostatnou organizáciou.

   Nech však akokoľvek túžila po zmene či po poznaní, matka jej nikdy nedovolila vzdialiť sa ďaleko od rodnej dediny. A už vôbec nie zamieriť do hlavného mesta a prihlásiť sa na akadémiu mágie. Podľa nej by niekoho, ako je ona, ani neprijali. A aj keby áno, správali by sa k nej ako k nejakému obávanému monštru. Kvôli tej veci, čo má vo vnútri. Aj v Dlhom údolí, kde žila od narodenia, sa na ňu všetci celý život pozerali cez prsty. No naučila sa s tým žiť, nemala veľmi na výber. Nebol nikto, s kým by sa zblížila, okrem jej prehnane úzkostlivej matky a jediného priateľa, Eradana, ktorý bol pre ňu celkom ako starší brat. Len oni sa na ňu nedívali s nenávisťou a strachom v očiach.

   Tá vec, čo má vo vnútri, to má byť príčinou, že je pre všetkých akoby zakázanou osobou. Hoci nechápala prečo, pretože sa kvôli tomu necítila byť iná, zvláštna, silnejšia, obávanejšia, hrozivejšia, neovládateľná, alebo čokoľvek z tých miernejších prívlastkov, ktorými ju označovali. Väčšinou jej ale hovorili démon, netvor či prekliata. Občas si želala, aby skutočne mala tú moc, ktorú jej pripisovali, aby sa im za to mohla odplatiť. No nemala v sebe nič také neobyčajné, o čom by vedela. To, nech je to čokoľvek, je s ňou spútané, no nijako nevie využiť silu toho tvora. Spútanie, ktorým jeho silu v nej uzavreli, je odolné a ona nie je tak ničím iným, len schránkou.