~ 31 ~

34 11 0
                                    

   Už takmer vzdal snahu, že sa niekedy dostane na stopu tých zlodejov. Pátral po nich v celom prekliatom Dračom meste aj v okolí a nikde neuspel. Keď to už aj vyzeralo nádejne, náhle sa stopa stratila. Nikto o nich nič nevedel. Aderyl to nespomenul ani slovkom. Vedel si predstaviť, ako by ho kritizovala, že sa nemá poriadne čomu venovať tak sa naháňa za zlodejmi. No niečo mu našepkávalo, že je v tom niečo viac. Prečo by mu inak kradla bezvýznamnú čačku, ktorá má jedine emocionálnu hodnotu preňho samotného, keď mal pri sebe poloplný mešec a kvalitnú oceľ?

   Zrazu, keď už takmer stratil nádej, že niečo vypátra, začul rozhovor dvoch ľudí pred Strieborným palácom. Aderyl bola už pár dní mimo, niečo sa dialo. Motal sa okolo paláca a sledoval ľudí, ktorí vchádzajú a vychádzajú. Nerobieval to. No vedel, že Aderyl sa nahnevala na vodcu Strážcov a náhodou počul Merelliena, keď sa s ním vystriedal v pracovni vodkyne, spomenúť červené plášte. Odvtedy sa snažil niečo zistiť, no neúspešne. Nemal právomoc sa vypytovať.

   No potom sa zrazil s tým chlapcom na námestí. Mohol byť asi rovnako starý, ako on sám. Stretol sa s mužom s dlhšími popolavými vlasmi vychádzajúcim z paláca a spomenuli ľudí v tmavočervených plášťoch. Z ich rozhovoru vyplynulo, že musia zachrániť nejaké dievča. Keď sa vydali preč z námestia, Adran ich sledoval. Prešli niekoľkými ulicami a o niečom sa potichu rozprávali.

   Držal sa vzadu a nepočul ani slovo. A potom ho prekvapili. Zašli za roh veľkej budovy a vošli do úzkej uličky, ktorá tvorila prechod do ďalšej a keď sa z rohu vynoril Adran, pred ním kráčal len blonďatý chlapec. Zmiatlo ho to a spomalil. Kde sa podel druhý muž?

   Vysvetlenie na seba nenechalo dlho čakať. Niekto ho schmatol, prudko zvrtol a pritlačil o stenu. Adran sa chytil meča, ale muž mu už stihol priložiť na krk svoju dýku. Bol to ten muž, ktorý sa mu za rohom stratil. Medzitým k nim prišiel aj chlapec.

   „Ty nie si ochranca vodkyne ani mestská stráž. Prečo nás sleduješ?" Norcan sa tváril hrozivo a výhražne mu stisol plece rukou, ktorou ho pridržiaval pri múre.

    „Teba poznám! Vrazil si do mňa na námestí," povedal Eradan. Adran na neho zlostne fľochol.

   „To ty si vrazil do mňa."

   „Bezočivec!"

   „Sám si bezočivý a ešte aj slepý!"

   „Tak dosť!" napomenul oboch Norcan. „Odpovedz. Prečo nás sleduješ?"

   „Rozprávali ste sa o ľuďoch v tmavočervených plášťoch. Jednu z nich už nejaký čas hľadám."

   „No prosím, bezočivec. Ešte aj natŕča uši pri cudzích rozhovoroch," prehodil provokačne Eradan.

   „Ľahko sa to hovorí, keď máš so sebou ochrancu," zaryl si Adran. Na Eradana to očividne zabralo, pretože zlostne zavrčal.

   „Pustite ho, nech si to vybavíme len my dvaja."

   „Kroťte sa, obaja. Na toto nemám čas ani nervy! A ty, prečo pátraš po tej osobe?"

   „Niečo mi ukradla," odvetil Adran, no zvyšok si nechal pre seba. Norcan sa zamračil ešte viac a pustil ho.

   „Choď domov a dávaj si lepší pozor na zlodejov," odvetil a zberal sa na odchod.

   „Pôjdem s vami. Ďalší človek sa vám zíde."

   „Nie, vďaka."

   „Potrebujete kone. Zoženiem vám rýchlejšie, než aké by ste zohnali kdekoľvek v meste." Norcan zastal a obrátil sa k Adranovi. Všimol si odhodlanie, ktoré mal v očiach. Nechcel prijať zodpovednosť za ďalšiu osobu, no kone potrebovali naozaj rýchlo a tie, ktoré sa dali v meste kúpiť, boli len priemerné.

   „Tak nás veď, ale žiadne hlúposti a nepočítaj s tým, že ťa budem zachraňovať, keď sa o seba nezvládneš postarať sám." Adran prikývol a viedol ich mestom. Vyšli západnou bránou a rýchlym krokom kráčali úzkou cestou dolu svahom. Onedlho prišli k rozsiahlemu pozemku obohnanému vysokým plotom. Vošli bránou a prišli k budove neďaleko nej.

   „Počkajte tu," pokynul Adran a sám vošiel do budovy. Stretol sa s postarším chlapíkom v jazdeckom odeve. Norcan a Eradan si vypočuli všetko, o čom sa rozprávali.

   „Prišiel si si zajazdiť, Adran?" zvítal sa s ním muž.

   „Áno, dajte osedlať tri kone, prosím. Dnes som priviedol aj priateľov, ak to nie je problém."

    „Nie je, vodkyňa rozkázala, aby sme ti vyšli v ústrety, tak prosím. Hneď privedú kone." Muž sa otočil a odišiel kamsi dozadu. Adran sa vrátil k dvojici, s ktorou prišiel.

   „Čo to má byť? Tu sa vychovávajú tie najlepšie jazdecké kone v Zahre, na ktorých nejazdí hocikto. Ako to, že ti len tak dajú tri kone?" vyzvedal Norcan a tváril sa podozrievavo.

   „Nedajú. Požičajú. Na neurčito," odvetil jednoducho Adran. „Mám povolené chodiť sem jazdiť a často to využívam. Nikdy som sem ale nikoho nepriviedol so sebou. Budeme sa musieť ponáhľať. Ten muž o tom iste hneď informuje vodkyňu." Norcan vytušil problémy, no nemal čas váhať. Každou minútou strácali drahocenný čas.

   Onedlho k nim priviedli osedlaných dvoch mocných hnedákov a vraníka. K vraníkovi hneď prikročil Adran a pohladil ho po šiji. Bolo hneď vidieť, že na tomto koni jazdieva. Všetci traja sa vyhupli do sediel a Norcan ukázal smer. Vydali sa k neďalekým lesom na západe.

   „Budeme ich stopovať? Mali by sme nájsť miesto, kde našli mŕtveho grifa," navrhol Eradan, pretože čakal, že presne takto ich pátranie bude prebiehať.

   „Netreba," zrušil jeho plány Norcan. „Nevypytuj sa a len ma nasleduj." Norcan totiž presne vedel, kam ju odviedli, no napokon sa predsa rozhodol overiť si to a prezrieť stopy na mieste, kde ju uniesli. Nepochyboval, že pozná miesto, kde ju vzali. Tam ju totiž mal podľa pôvodného plánu priviesť, než to neskôr zmenili a dohodlisa, že ju privedie len do mesta. A vedel, že na to Eradan onedlho príde, no nateraz sa musel vyhnúť konfliktu, ktorý neskôr nevyhnutne príde.


PREKLIATIE A DARWhere stories live. Discover now